Už ako malý chlapec som stratil rodičov. Keď som mal deväť rokov, dostal som sa do sirotinca neďaleko Londýna. Sirotinec bol horší ako väznica. Denne sme museli pracovať 14 hodín. Pracovali sme v záhrade, v kuchyni, v maštali aj na poli. Ani jeden deň nebol nejaký iný. Za celý rok sme mali jediný voľný deň – Vianoce. Na Vianoce sme nedostávali darčeky. Nijaké sladkosti. Nijaké hračky. Na Vianoce mohol každý dostať jeden pomaranč. To bolo všetko. Pomaranč dostal iba ten, kto sa celý rok ničím neprevinil a celý rok bol poslušný. Pomaranč pre nás stelesňoval túžbu roka.

Prišli Vianoce. Zatiaľ čo ostatní chlapci išli v rade popri predstavenom sirotinca, ktorý dal každému pomaranč, ja som musel stáť v kúte izby a prizerať sa. To bol trest za to, že som chcel ujsť. Keď boli darčeky rozdelené, chlapci sa smeli hrať na dvore. Ja som musel ísť do spálne a ležať v posteli. Bol som veľmi smutný a zahanbený. Plakal som a nechcelo sa mi ani žiť.

O chvíľu som počul v izbe kroky. Nejaká ruka stiahla zo mňa prikrývku, ktorou som bol celý prikrytý. Zbadal som chlapca. Volal sa Viliam. V ruke držal pomaranč. V duchu som si pomyslel, že s tým pomarančom musí byť spojená nejaká príhoda. Pomaranč bol ošúpaný. Keď mi odovzdával pomaranč, musel som silno zovrieť dlaň, aby sa pomaranč nerozpadol. Slzy mi vyhŕkli z očí.

Čo sa stalo? Chlapci sa na dvore zhromaždili a zhodli sa, že aj ja musím dostať pomaranč. Každý z nich dal jeden mesiačik. Z desiatich mesiačikov poskladali jeden pomaranč.

Tento pomaranč zostal pre mňa na celý život najvzácnejší a najkrajší vianočný dar. Ukázal mi, aké vzácne a cenné je priateľstvo.


Zdieľať: