Moja rodina bola ateistická. K viere mala skôr nepriateľský postoj. Keď som bola ešte dieťa, mojou najlepšou kamarátkou bola dcéra jedného pastora. Z jej tváre vyžaroval pokoj a istota, ktorú som ja nepoznala. Bola vždy radostná.

Potom sa stalo, že v priebehu krátkeho času zomrel môj strýko, dedko a 13-ročná spolužiačka. Vtedy som si uvedomila, že aj ja môžem hocikedy zomrieť. Zmocnila sa ma úzkosť. Šla som s kamarátkou na kresťanské zhromaždenie a modlila sa, aby ma Boh zbavil tejto úzkosti. A on to naozaj urobil. Našla som pokoj a odpustenie. Mala som vtedy 16 rokov. Rozhodla som sa nechať pokrstiť.

Boh mi dal silu, aby som o svojej viere rozprávala doma. Po nejakom čase uveril brat a potom sestra. Aj otec začal mať miernejší postoj a nebránil sa, keď sme sa chceli spolu pred jedlom pomodliť. Keď ochorel, veľmi veľa preňho znamenal text Ján 3,16. Božie slovo ho viedlo k obráteniu, takže mohol zomrieť v pokoji.


Zdieľať: