Keď ju začali bolieť kríže, myslela si, že prechladla. Drobné bolesti sa však zmenili na neutíchajúcu bolesť v spodnej časti krížov. K bolesti sa pridal opuch. Vtedy pochopila, že to bude asi niečo vážnejšie.

Lea Mária Jaššová mala len 18 rokov, keď lekári nahlas vyslovili nemilosrdnú diagnózu – rakovina. „Ako každé dospievajúce dievča som chcela byť pekná, mať veľa peňazí a chodiť na dovolenky. Keď prišla táto životná skúška, pochopila som, že najdôležitejšie je zdravie.“ O tom, čo prežíva, píše na sociálnych sieťach. Ukázala, že nie je hanba odfotiť sa bez parochne alebo so slzami v očiach.

Keď prvýkrát počula diagnózu, zrútila sa. Plakala mame v náručí a želala si, aby to bol len zlý sen. Nechápala, ako sa niekto môže na onkológii smiať. Za deväť mesiacov liečby sa stala jednou z nich. Rýchlo pochopila, že práve humor dodáva človeku stratenú silu. Žarty si začala robiť aj z toho, ako bude vyzerať bez obočia a vlasov, hoci práve toho sa na začiatku najviac bála.

„Ten rok mi veľa vzal, ale aj dal. Ako zdravá slečna som mala problém s porovnávaním sa, s tým, ako vyzerám, ako sa obliekam, či všetko, čo robím, je ‚in‘ a či som ‚cool‘. V nemocnici ale máte veľa času premýšľať.“ Pochopila, že dovtedy riešila iba povrchné veci a to dôležité jej unikalo pomedzi prsty. Na onkológii sa z dievčaťa stala dospelá žena. „Keby som položila na jednu misku váh to, čo mi táto choroba zobrala, a na druhú to, čo mi dala, tak tá druhá preváži prvú stonásobne. Uvedomila som si svoju hodnotu. Hodnotu môjho bytia, života, lásky… Začala som byť o dosť odvážnejšia a prestala som sa báť povedať nie. A viete čo? Život je o dosť ľahší a ja ho milujem každým jedným atómom svojho krehkého a zároveň silného tela.“

Okrem humoru, rodiny a blízkych jej najviac pomohla a pomáha viera.


Zdieľať: