Sadol som si na padnutý strom v hustom lese, aby som počkal na svojich rodičov a kamaráta. Stále sme mali pred sebou 32 kilometrov cesty a už sme boli unavení a smädní.

Zrazu som si uvedomil, že sa nachádzame na nepriateľskom území. Môžu nás zastreliť bez toho, aby nám dali príležitosť vysvetliť, kto sme. „Pane,“ šepkal som, „prosím, chráň nás.“ Po niekoľkých minútach sme sa znova vydali na cestu. Zrazu som uvidel neznámeho muža, ktorý sledoval každý náš pohyb.

„Zdravím, brat!“ zavolal som na neho. „Armáda?“ opýtal sa priamo. „Nie, sme misionári učitelia,“ odpovedal som. Usmial sa. „Nemáte minútku času? Mal by som nejaké otázky.“ Znova sme si sadli a začali sa rozprávať.

Ten muž sa nám predstavil ako vodca nepriateľskej vojenskej skupiny. Bol známy tým, že mal na svedomí životy mnohých ľudí. Sadol si k nám a povedal: „Viem, že ste učitelia, ktorí poskytujú našim ľuďom bezplatné vzdelávanie. Ale prečo riskujete svoj život v týchto horách kvôli našim deťom?“

„Prišli sme sem, aby sme povedali ľuďom o lepšom živote s Ježišom. Učíme ľudí čítať, aby si mohli sami čítať Božie pravdy skôr, než bude pre nich príliš neskoro.“

Všimol som si, že cudzinec sa ponáhľa. „Rozumel si tomu, čo som ti rozprával?“ opýtal som sa ho. „Áno, modlite sa za mňa,“ povedal, keď sa náhle postavil. „Choďte touto cestou. Tá druhá je nebezpečná.“ Poďakovali sme mu a odišli chodníkom, ktorý nám ukázal.

Na ďalší deň sme sa dozvedeli, že na ceste, ktorou sme plánovali ísť, bojovala vláda proti nepriateľským vojenským skupinám. Keby sme boli pokračovali tou cestou, boli by sme sa dostali do priamej paľby.

Geraldo Makinano


Zdieľať: