„Nechcete si to ešte premyslieť? Sto libier je veľa peňazí pre každého, a pre vás …,“ George nevedel, ako sa presne vyjadriť. „Ak vám Boh požehnal peniaze, možno chcel, aby ste si ich odložili pre prípad, že ich budete potrebovať. Je to veľmi veľký dar pre sirotinec. Nechcem zneužívať vašu štedrosť,“ usmial sa George a položil bankovku na stôl.

„Ale, pán Müller, vy tomu nerozumiete. Ja vám tie peniaze chcem dať. Zdedila som po otcovi štyristo osemdesiat libier. Sto libier som dala matke a sto libier na nový sirotinec. Zo zvyšných splácam otcov dlh. Viem, že som urobila správnu vec.“

„Asi mi nerozumiete…“ povedal George. Ako môže prijať peniaze od takého chudobného človeka?

„Pán Müller, nechcem vám protirečiť, ale ja som si istá, že tomu rozumiem,“ povedala žena vážne. „Pán Ježiš dal za mňa svoju poslednú kvapku krvi, a ja by som nemala dať všetky svoje peniaze jemu? Vlastne mám ešte zvyšných päť libier, ktoré vám chcem tiež dať, aby ste ich rozdelili medzi najchudobnejších ľudí vo vašom zbore.“

Georgove oči sa zaliali slzami. Vedel, že nemôže povedať nič iné len poďakovať. Táto žena dávala peniaze preto, že chcela, nie preto, že sa k tomu cítila niekým manipulovaná. „Ďakujem,“ povedal George, keď vychádzal z miestnosti. „Neďakujem len za seba, lebo ste to nedali mne. Dali ste to pre siroty v Bristole. Nech vás Boh veľmi požehná.“

Žena prikývla. „Verím, že mi Boh dovolí dať ešte viac, prv než zomriem,“ dodala.


Zdieľať: