Keď mala Janka tridsať rokov, dostala po návrate z dovolenky hnačky. Bola v nemocnici, kde jej najprv zistili zúžené hrubé črevo. Nakoniec bola z toho rakovina. Po operácii to išlo veľmi rýchlo… Dali ju na izbu kde bola sama, pretože jej stav bol veľmi vážny. V posledný týždeň už nechcela nič jesť ani žiadne návštevy – len rodičov.

Keď za ňou prišli v piatok, jej prvá reakcia bola: „Mama, zoberte ma domov! Ja chcem zomrieť doma.“ Rodičia išli za primárom, aby sa poradili. Povedal im: „Viete, keby to bolo moje dieťa, určite ho vezmem domov.“ Vybavili preto sanitku a v sobotu ju priviezli domov.

Janka bola doma spokojná. V nedeľu jej mama uvarila paradajkovú polievku, ktorá jej veľmi chutila. „Mama ďakujem, bola veľmi dobrá,“ povedala mame, ktorá keď to videla a počula, povedala si: „A budeme bojovať, dostaneme ju z toho.“

Poobede Janka tvrdo zaspala. Keď ju mama chytila po nejakom čase za ruku, už nereagovala. Po chvíli bola jej tvár úplne sivá. Utekala za mužom s otázkou: „Čo budeme robiť, keď sa začne dusiť?“ A on jej s takým pokojom odpovedal: „Ale vieš, na čo nám ju dali domov…“

Tak sme si k nej všetci posadali. Druhá dcéra začala čítať z Biblie. Ťažko dýchala, potom začala dýchať prerušovane. Nadýchla sa a nič… Potom znovu začala dýchať… a potom sa nadýchla a nič… A stále nič. A už bolo ticho.

„Chvíľu to bolo veľmi smutné. Všetci sme plakali. A potom zrazu taký pokoj. A my sme v tom okamihu vedeli, že Pán Boh to takto chcel – a my sme sa nepýtali prečo,“ spomína pani Želmíra na svoju dcéru Janku.


Zdieľať: