Fotografia, ktorá v roku 1973 získala zvláštne ocenenie, vznikla v deň, keď sa z Vietnamu vrátili prví vojnoví zajatci. Bojujúce strany podpísali prímerie a severný Vietnam prepúšťal amerických zajatcov. Obrovské dopravné lietadlo Hercules C-140 pristálo na leteckej základni na západnom pobreží USA. Z jeho zadnej časti sa vysunuli schody. Objavili sa prví prepustení vojnoví zajatci. Jeden za druhým zostupovali dolu, prechádzali po ploche letiska a blížili sa k svojim rodinám a priateľom, ktorí ich čakali za zátarasami.

Moju pozornosť upútal zvlášť jeden vojak. Mal na sebe dokonale upravenú uniformu a spod starostlivo nasadenej čiapky hľadela vychudnutá tvár. Vracal sa domov.

Nejaké dieťa v zástupe sa už nemohlo dočkať. Keď vojak zostupoval po spustených schodoch, jeho dcérka sa pretisla cez dav, ktorý sa držal za zábranou. Rozbehla sa po štartovacej dráhe letiska ako o preteky. Tvár jej žiarila radosťou a vlasy viali vo vetre. Otec určite počul, ako ho volá. Všimol si ju už prv. Mimovoľne odhodil vojenský vak, kľakol si na kolená a roztiahol ruky, aby mohol svoje dieťa chytiť. Keď cvakla spúšť fotoaparátu, dievčatko malo nohy na zemi a ruky natiahnuté k otcovi. Čiernobiela momentka, nadčasová snímka, obrázok opätovného zvítania otca s dieťaťom.

Božia náruč je otvorená pre každého nás.


Zdieľať: