Jedno z pravidiel anglikánskej cirkvi jasne hovorilo, že žiadny muž nesmie kázať, ak nie je ordinovaný a ordinovaný môže byť, až keď získa titul na niektorej cirkvou uznávanej škole. Myšlienka, že by sa hocikto – kamenár, kováč či farmár – postavil a mal v cirkevnom zbore kázanie, bola pre priemerného anglikánskeho veriaceho šokujúca. Tento problém musel riešiť aj John Wesley.

Keď bol raz v Bristole, dostal správu, že v londýnskej zlievarni káže muž menom Thomas Maxwell. Znepokojilo ho to a ponáhľal sa domov. Keď dorazil do zlievarne, stretol svoju matku, ktorá mu poradila: „John, buď opatrný. Tento mladý muž je nepochybne rovnako povolaný kázať, ako ty.“

Matkine slová zastavili Johna v jeho zámere. Rozhodol sa, že vkĺzne dozadu a Thomasa si vypočuje. Udivilo ho, čo na zhromaždení počul. Hoci Thomas Maxwell nebol absolventom vysokej školy, hovoril mocne a výstižne. Prvýkrát si John uvedomil, že Boh môže povolať za kazateľňu hocikoho. Zo stretnutia odišiel dojatý. Mame povedal: „Je to Pánovo dielo. Nech on robí, čo uzná za dobré. Kto som ja, aby som sa vzpieral Bohu?“


Zdieľať: