Počas jedného krátkeho letu som si všimla mladú ženu s dieťaťom. Obaja boli oblečení v bielom. Mama sa usmievala a dieťa každú chvíľu kričalo: „Tata, tata!“ S ružovou čiapočkou na hlave bolo veľmi chutné. Sedeli oproti mne. Zakaždým, keď okolo nás niekto prešiel, zakričalo: „Tata, tata!“

Mamička mi povedala, že sa vracajú domov a manžel ich má čakať na letisku. Myslím, že cestovali celú noc. Všetci okolo sme sa z nich najprv tešili. Ale let bol dosť nepríjemný. Počasie bolo zlé, lietadlo sa dostávalo do turbulencií a pasažieri museli byť celý čas pripútaní.

Aj dieťa sem-tam zaplakalo. Vtedy mu mama dala kúsok ovocia a pomarančového džúsu z fľaše. Ale všetko, čo do dieťaťa vošlo, z neho aj vyšlo. Nielen dieťa bolo celé ufúľané, ale aj sedadlo a koberec boli špinavé. Bolo to nepríjemné.

Snažili sme sa mladú mamičku utešiť, že všetko je v poriadku. Pomáhali sme jej, ako sme mohli. Napriek tomu zostal po nás poriadny neporiadok. Dieťa plakalo stále viac. Ufúľalo nielen seba, ale aj svoju mamu. Snažila sa byť pokojná, ale bolo to stále ťažšie a ťažšie.

Konečne sme pristáli. Ešte z okna som uvidela mladého muža, ktorý musel byť otcom toho dieťaťa – biele nohavice, biela košeľa a biele kvety v zelenom papieri. Priznám sa, že som mala obavy, ako ich takých ufúľaných privíta. Ale mladému ockovi to očividne vôbec nevadilo. Vzal dieťa na ruky, objal ho, pobozkal a pohladil mu vlásky. Potom nesmierne šťastný povedal: „Otcova dcérka ide domov! Otcova dcérka ide domov!“

Sledovala som ich celou cestou do batožinového priestoru. Takmer bez prestania ju bozkával. Bolo vidno, že sa nesmierne teší, že idú spolu domov. Vtedy som si pomyslela: ´Ako si len môžem myslieť, že ma môj nebeský Otec miluje menej ako tento mladý otecko v bielych nohaviciach a bielej košeli s bielymi kvetmi v zelenom papieri!

I


Zdieľať: