Catherine Carmichaelová a jej manžel Dávid priviedli na svet sedem detí. Žili v Írsku. Amy sa im narodila v roku 1867. Catherine bola voči deťom prísna, a zároveň plná lásky.

Raz Catherine povedala Amy: „Ak niečo naozaj veľmi chceš, popros o to Boha. Porozprávaj sa s ním o tom. Nikdy nie je tak ďaleko, aby naše modlitby nepočul. Vždy ti nejako odpovie.“

Amy mala ešte len tri roky, ale vzala matku za slovo. Veľmi túžila po jednej veci – mať také veľké modré oči, aké mala jej mama. V modlitbe prosila Boha, aby z jej hnedých očí urobil modré. Na druhý deň vyliezla na stoličku, aby sa pozrela do zrkadla. Čakala, že uvidí modré oči. Namiesto toho na ňu opäť hľadeli hnedé oči. Amy sa vtedy naučila niečo dôležité: Boh vždy počuje naše modlitby, ale niekedy odpovie ´nie´.

13. januára 1892 začula Amy Božie povolanie k službe v Indii. Hoci si Catherine uvedomovala, že svoju dcéru Amy už zrejme nikdy neuvidí, dala jej svojej požehnanie. Na list, v ktorom jej Amy napísala, že sa chystá do Indie, odpovedala takto:

„Moja drahá Amy, Boh mi ťa požičal na dlhé roky. Len on sám vie, akou si bola pre mňa posilou, útechou a radosťou. V zármutku si mi prinášala potešenie, v samote si mi bola viac než detským sprievodcom. Keď ťa teraz Boh volá do ďalekej krajiny a my sa už neuvidíme, mohla by som azda povedať ´nie´? Nie, nie, Amy. On je tvoj a ty si jeho. On ťa môže vziať, kam chce, a môže ťa použiť, ako chce. Viem, že ťa môžem Bohu odovzdať, a tak to aj robím. Celý život mi pomáhal, preto moje srdce bez váhania hovorí: Áno, choď Amy.“


Zdieľať: