Predsmrtný rozhovor vojaka s Bohom

Počuj, Boh… ešte ani raz v živote som sa s Tebou nerozprával, ale dnes sa mi akosi žiada Ťa pozdraviť.

Vieš, od detstva mi stále hovorili, že neexistuješ. A ja, hlupák, som im veril. Nikdy som neuvažoval nad Tvojím stvorením. Ale dnes, keď som z kráteru, čo vybil granát, hľadel na nebo posiate hviezdami, nadchýnal som sa tou nádherou. V okamihu som pochopil, aké kruté dokáže byť klamstvo.

Neviem, Bože, podáš mi ruku? Ale ja Ti to poviem a viem, že ma pochopíš. Vari nie je zvláštne, že uprostred najstrašnejšieho pekla, odrazu sa mi odhalilo svetlo a ja som Ťa spoznal? Okrem toho, nemám čo povedať. Snáď len toľko, že som rád, že som Ťa spoznal…

O polnoci vyrážame do útoku. Ale nebojím sa, veď sa na nás dívaš. Siréna… Nuž čo, musím ísť. Bolo mi s Tebou dobre. Ešte chcem povedať, že ako vieš, bitka bude hrozná a možno k Tebe už tejto noci zaklopem.

Ale aj keď som doposiaľ nebol Tvojím priateľom, dovolíš mi vojsť, keď prídem? No, zdá sa… ja plačem. Bože môj, vidíš? Stalo sa mi to preto, lebo sa mi dnes otvorili oči. Odpusť, môj Bože… Idem a neviem, či sa ešte vrátim. Je to zvláštne, ale teraz sa už smrti nebojím.

Verše nájdené vo vrecku zabitého vojaka Alexandra Zacela


Zdieľať: