Odille Terrová pracovala tri roky v zdravotnom stredisku v hlavnom meste Guiney v Konakre. Bývala na predmestí. Asi po roku k nej začal chodiť jeden malý chlapček. Keď prišiel prvýkrát, povedal, že ju prišiel navštíviť a že ju ľúbi. Nevedela, ako sa volá, koľko má rokov ani kde býva. Keď sa ho niečo spýtala, neodpovedal. Takmer nikdy si nič nepýtal. Málokedy niečo zjedol alebo vypil pohár vody. Občas sa osprchoval a potom zaspal v kúte izby.

Keď sa raz svojho afrického priateľa spýtala, ako by tomuto chlapcovi mohla pomôcť, povedal jej: „Netráp sa. Otvor mu dvere svojho domu a svojho srdca ako doteraz. Je to anjel, ktorého ti Boh posiela.“

Navštevoval ju nepravidelne a ako sama píše, vždy prišiel nevhod – buď už bolo dosť neskoro alebo mala akurát veľa práce alebo už chcela ísť spať… Tým ju učil nezištne dávať, nemyslieť iba na seba, nechať sa vyrušovať…

Keď mu v posledný večer svojho pobytu v Afrike oznámila, že zajtra odchádza, nepovedal nič. Len z očí mu vyhŕkli dve veľké slzy a stekali po lícach. Táto jeho odpoveď sa jej navždy vryla do pamäti. Jeho príbeh vo svojej knihe končí slovami: „Milovať znamená jednoducho prijať… No znamená to tiež dostať oveľa viac než môžeme dať.“


Zdieľať: