Môj otec miloval more. Nemali sme auto, a tak sme cestovali električkou do Adelaide a tam sme prestúpili na ďalšiu, ktorá nás odviezla priamo na pláž.

Keď sme dorazili na miesto, obliekli sme si plavky a vbehli do vody.

Niekedy sme sa prechádzali po piesočnatom pobreží a bosí behali vo vlnách. Otec v takýchto chvíľach určite myslel na čas, keď sa plavil okolo sveta. Niekedy dokonca rozprával o lodiach, kapitánoch a miestach, ktoré navštívil.

Narodil som sa, až keď mal päťdesiat, a tak sa mi do pamäti zapísal ako starší muž. Živo si spomínam na jeho lýtka, ktoré boli popretkávané modrými žilami. Okolo členkov mal tmavé neohraničené škvrny.

Môj otec tvrdo pracoval. Pracoval rukami, nosil tehly a cement. A na jeho nohách to bolo vidieť.

Ako dieťaťu sa mi jeho nohy páčili. Boli to nohy môjho otca. Muža, ktorý ma nosil na ramenách, ktorý tvrdo pracoval, aj keď bola neznesiteľná horúčava alebo sa zdvíhali oblaky prachu a lepili sa na jeho spotené telo, a ktorý zabezpečoval rodine obživu.

Je to dávno, čo ocko zomrel, ale ja stále chodím rád k moru. Keď kráčam alebo bežím po morskom, chladivom piesku alebo sa brodím v rozbúrenom mori a nad hlavou sa mi vznášajú a škriekajú čajky, zdá sa mi, že som veľmi blízko večnosti.

Sedím v piesku a dívam sa na obzor. Potom si všimnem svoje lýtka, popretkávané modrými žilami. Na členkoch vidím tmavé neohraničené škvrny. Aj ja som tvrdo pracoval, aj keď nie fyzicky. Na ramenách som nosil svojho syna a dcéru (teraz na nich nosím vnukov a vnučky). Prekonal som veľa pohorí a zúčastnil som sa na niekoľkých maratónoch.

Žalmista hovorí, že Boh nemá záľubu v lýtkach muža, ale nachádza záľubu v tých, „ktorí sa ho boja a dôverujú v jeho milosť“. (Žalm 147,11)


Zdieľať: