V koncentračnom tábore Osvienčim sa stalo, že jeden väzeň sa pokúsil utiecť. Za trest každý desiaty zo skupiny, z ktorej ušiel a do ktorej patril aj Maximilián Kolbe, bol odsúdený na smrť hladom. Vybrali aj jedného mladého otca rodiny, ktorý mal viac detí. Ten začal od zúfalstva kričať. Vtedy vystúpil Maximilián z radu a povedal, že je ochotný zomrieť namiesto neho.

„Prečo to robíš?“ spýtali sa ho.

„Ja som už starý a nemám nikoho. On je mladý a má rodinu…“

Odsúdencov potom zatvorili do chladnej pivnice. Nedostali ani jesť ani piť. V tom bunkri smrti bolo zvyčajne počuť krik a kliatby. S veľkým prekvapením tentoraz strážcovia počuli modlitby a zbožné piesne a to až dovtedy, kým neutíchol posledný hlas.


Zdieľať: