Krátko po prejazde do Ohia Candy zaspala. Chcel som jej dať príležitosť, aby si oddýchla, a potom ju požiadať, aby šoférovala zase ona. Rýchlosť bola obmedzená na stodesať, ale už takmer pol hodiny sme nestretli žiadne auto. Tak som uháňal rýchlosťou takmer 150 km/h. Viečka mi postupne oťažievali a prerušovaná stredová čiara sa začala akosi rozmazávať… Zadriemal som.

Zobudila ma vibrácia pneumatík, ktoré narážali na kovové odrazové svetielka zabudované na čiare medzi jazdnými pruhmi. Strhol som sa. Pred sebou som uvidel čiernu roklinu osvetlenú reflektormi. Naše auto mierilo priamo k nej. Inštinktívne som prudko trhol volantom. Auto začalo robiť na ceste hodiny. Neviem, koľkokrát sme sa otočili.

Keď sme sa konečne prestali točiť, boli sme v pravom pruhu vozovky obrátení v smere jazdy. Motor stále bežal.

Trasúc sa som zaparkoval auto v odstavnom pruhu a vypol motor. O pár sekúnd okolo nás prefrčala osemnásťkolesová cisterna. „Žijeme. Ďakujem ti, Bože,“ povedal som nahlas.

Môj hlas prebudil Candy. „Čo sa deje?“ spýtala sa.

Snažil som sa pôsobiť prirodzene. Otočil som kľúčom v zapaľovaní a pomaly sa rozbiehal späť na diaľnicu. Pretože naliehala, začal som:

„Zaspal som… a … myslel som si…, že sa zabijeme.“ Posledné slová som ledva dostal zo seba.

„Pán Boh nám zachránil život,“ povedala s istotou. „Má s nami ešte plány.“


Zdieľať: