Keď sa misionár Hudson Taylor modlil pri zomierajúcej žene, cítil sa ako v jaskyni s ozvenou. Všetko, čo tejto chudobnej rodine hovoril, akoby sa k nemu vracalo päťkrát hlasnejšie. Boh je aj jeho Otcom. Povedal mu, že ho nikdy neopustí a nevzdá sa ho. Tak prečo im nechce dať celú mincu zo svojho vrecka? Nie je divné dôverovať Bohu, že sa o neho postará, keď má vo vrecku ešte nejaké peniaze, ale nepostará sa, keby ich všetky dal a vrecko by ostalo prázdne? Boh iste nechce, aby im dal všetky svoje peniaze a jemu by nič nezostalo!

Tieto otázky mu vírili hlavou natoľko, že sa nedokázal sústrediť. Začal radšej odriekavať modlitbu Otče náš. Myslel si, že muž s deťmi ju tiež vedia a budú sa modliť s ním. „Otče náš,“ začal. Vidíš, pripomenul mu vnútorný hlas, Boh je náš Otec. On je Otec, ktorý sa chce starať o teba aj o nich. Naozaj tomu veríš? Hudson sa zasekol. „Posväť sa meno tvoje. Príď kráľovstvo tvoje…“ Vnútorný hlas v jeho mysli pokračoval: Žiadaš ich, aby verili, že sú mojimi deťmi, ale veríš ty, že si môj syn? Veríš mi, že sa o teba postarám?“ Zatiaľ čo z Hudsonových úst automaticky vychádzali slová modlitby, hlboko v srdci mal chaos. Nakoniec skončil modlitbu a vstal.


Zdieľať: