Bol to významný človek, rímsky vladár. Volal sa Félix. Mal manželku, ktorá sa volala Druzilla. Jeho väzeň sa volal Pavol. Jedného dňa – keď mal práve viac času – povedal manželke: „Mali by sme Pavla podrobiť menšiemu výsluchu. Poď so mnou!“ Šli do súdnej siene a slávnostne sa tam usadili. Napravo i naľavo od nich stále legionári. Potom predviedli väzňa.

„Pavol, prečo si vlastne vo väzení?“ spýtal sa ho Félix. A Pavol začal svoj príhovor. Atmosféra v sieni bola čoraz napätejšia. Pavol hovoril o spravodlivosti, o ktorú by každý sudca mal usilovať. Félixa sa to dotklo. Spomenul si na mnohé nekalé prípady úplatkov. Potom Pavol hovoril o zdržanlivosti. Druzilla takmer spadla zo stoličky. ´Prepánajána, v akej dobe tento človek žije?!´ pomyslela si. A keď Pavol začal hovoriť o Božom súde, obom bolo zrazu horúco. Félix vyskočil zo stoličky a povedal: „Pavol, to, čo hovoríš, je pekné a určite dôležité. Ale už nemám čas. Vypočujem si ťa, keď budem mať opäť niekedy čas.“ Potom rozkázal Pavla odviesť.

Aj nám je niekedy nepríjemné, keď počujeme Boží hlas a cítime jeho prítomnosť. Preto si radšej zapneme televízor alebo pustíme nejaký film. Bohu povieme: „Teraz už nemám čas. Vypočujem si ťa, keď budem mať opäť čas.“


Zdieľať: