Raz som v novinách Washington Post videl fotografiu starého muža s vlnitými bielymi fúzmi. Mal na hlave kovbojský klobúk, ktorý si pred pätnástimi rokmi kúpil v Mexiku. Sedel na kosačke značky John Deere z roku 1966.

Pod obrázkom bol článok s názvom „Kosačka a kľukatá cesta“. Písalo sa v ňom o Alvinovi Straightovi, sedemdesiattriročnom mužovi, ktorý na svojej kosačke prešiel z Laurens v Iowe do Blue River vo Wisconsine. Celých štyristo kilometrov šiel rýchlosťou osem kilometrov za hodinu s pedálom až na podlahe. Do cieľa svojej cesty dorazil o šesť týždňov. Najrôznejšie rozhlasové stanice o ňom celý čas podávali správy. Šiel po bočných cestách okolo kukuričných polí a pastvín. Spával v provizórnom prívese, v ktorom mal molitanový matrac, niekoľko diek a trochu jedla. Nebola to však „vylomenina“, ale love story.

Straight šiel navštíviť svojho brata po infarkte. Čo mal robiť, keď býval päťdesiat kilometrov od najbližšej autobusovej zastávky, zrak mu neslúžil až tak dobre, aby mohol šoférovať auto, jeho brat mal osemdesiat a čas neúprosne letel?

Straight celú zimu premýšľal, ako sa k nemu dostať. Potom si zaobstaral príves, kúpil kosačku značky John Deere a vyrazil na cestu.

Štyri dni po štarte musel dať vymeniť štartér a generátor. Po stoštyridsiatich kilometroch sa mu minuli peniaze a ďalšie mal dostať až o dva týždne. Odstavil teda pri ceste a čakal.

Keď bol asi päťdesiat kilometrov od hranice Wisconsinu, zastihol ho prudký dážď, ktorý ho zdržal ďalší týždeň. Nakoniec dorazil do Blue River k prívesu svojho brata. Posledné desiatky metrov musel kosačku tlačiť, lebo sa pokazila.

Čo motivovalo Alvina Straighta, aby sa vydal na takú ďalekú cestu? On sám o tom povedal: „Keď som sa dozvedel, aké nešťastie stihlo môjho brata, vedel som, že za ním musím ísť. Chcel som ho vidieť.“

Pripomenulo mi to iného Brata, ktorý takisto nemohol zostať doma, preto prišiel na našu Zem.


Zdieľať: