Keď začala byť Mahalia Jacksonová známou osobnosťou, spočiatku sa jej darilo prehliadať rôzny formy rasovej diskriminácie. Na Severe ju pre farbu pleti nikto nenapádal ani neurážal. Žila viac-menej vo svete čiernych. To sa však zmenilo, keď sa stala slávnou. Začala sa viac stretávať s bielymi, ktorí ju prosili, aby mala koncerty aj pre nich. Zaujímavé bolo to, že bieli chodili stále vo väčšom počte na jej koncerty a nadšene jej tlieskali, keď stála na pódiu. „Ale keď zídem z pódia, musím byť pripravená na to, že sa ku mne budú správať ako k malomocnej,“ povedala pri jednej príležitosti. To isté raz povedal aj čierny trumpetista Roy Eldridge: „Človeče, keď stojíš na pódiu, si veľký. Len čo však zídeš dolu, zrazu už nie si nič. Nestojí to za slávu, za peniaze, vôbec za nič…“

Na svojich cestách po Amerike Mahalia stále narážala na rasové problémy. Keď cestovala, mala problém niekde prenocovať, najesť sa, dokonca aj ísť na toaletu. V moteloch vedľa diaľnice jej odmietli poskytnúť izbu, v reštauráciách obsluhu a jedlo a na benzínových pumpách často aj benzín.


Zdieľať: