Keď sa John Wesley vracal loďou zo Severnej Ameriky, bol sklamaný. Chcel byť misionárom medzi Indiánmi, žiť jednoduchým životom a celým srdcom hľadať Boha. Aká bola realita? Sotva sa rozprával s nejakým Indiánom, dostal sa do všelijakých klebiet a svoj život zmenil na divadlo. Snažil sa ako najlepšie vedel, ale v jeho živote vládol úplný zmätok. Dokáže ešte niekedy urobiť niečo mimoriadne pre Boha?

Na mori sa rozpútala búrka a John sa veľmi bál o svoj život. Bol taký vystrašený zo smrti ako nikdy predtým. V zúfalstve siahol po svojom denníku a napísal: „Čo som sa naučil o dôvere v Boha za posledný rok a pol? Šiel som do Ameriky obrátiť Indiánov. Ale kto obráti mňa? Kto alebo čo ma oslobodí od môjho hriešneho a zvráteného srdca? Viem dobre hovoriť, ba dokonca aj verím, keď nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Len čo mi však smrť pozrie do očí, môj duch sa sužuje. Nedokážem povedať: Zomrieť mi je zisk.

Chcel som v Georgii učiť Indiánov základy kresťanstva. Čo som sa medzitým naučil sám? Prečo som sa ja, ktorý som šiel do Ameriky obrátiť iných, nikdy neobrátil k Bohu? Nie som blázon, hoci takto hovorím…

V posledných končinách zeme som sa naučil, že ´nemám Božiu slávu´, že celé moje srdce je úplne skazené a ohavné a v dôsledku toho aj celý môj život. Viem, že nie je možné, aby zlý strom prinášal dobré ovocie. Takto odcudzený Božiemu životu som dieťaťom hnevu a dedičom pekla.“


Zdieľať: