Rozčúlený farmárov syn vojde do kuchyne a treskne dverami. Celý deň tvrdo pracoval. Po tvári mu steká pot. Oči mu planú hnevom. Je poriadne unavený. „Už mám toho dosť!“ kričí na otca a matku, ktorí sedia pri stole. „Mám už po krk tej driny, smradu, sliepok a kráv. Je mi z toho nanič. Taký život ma nebaví. Odídem preč. Presťahujem sa do mesta…“ Odmlčal sa, aby nabral dych. „Pôjdem hľadať šťastie inde, preč odtiaľto!“

Farmár sa uprene zahľadel do rozčúlenej tváre svojho syna. Potom sa otočil a pozrel sa na ohromenú ženu. Nikto nepovedal ani slovko.

Nakoniec sa otec pomaly zdvihol. Znovu sa dlho a smutne zahľadel do synových očí. „Dobre, chlapče, môžeš ísť. Ale…“ natiahol mozoľnatú ruku trochu zašpinenú od blata a položil ju na rameno svojho syna, „pamätaj si, že tu budeš mať vždy svoj domov, matku, brata i mňa a kedykoľvek budeš chcieť, môžeš sa vrátiť.“


Zdieľať: