Krásne a usmievavé dievčatko mohlo mať asi päť. Čakalo s mamou pri pokladni, keď v tom uvidelo ružovú škatuľu s lesknúcim sa náhrdelníkom z bielych perál. „Mami, prosím, mohla by som si ho kúpiť? Prosím, mami, prosím!“

Mama si pozrela škatuľu a povedala: „Janka, tento perlový náhrdelník stojí takmer sto korún. Ak si chceš kúpiť, porozmýšľam, s akými prácami by si mi mohla doma pomôcť, aby si si čím skôr naň zarobila.“

Asi po dvoch týždňoch mala Janka dosť peňazí, aby si mohla náhrdelník kúpiť. Spolu s mamou sa vybrali do obchodu, kde pokladníčke pyšne napočítala potrebnú sumu.

Janka milovala tento perlový náhrdelník. Nosila ho takmer všade – do škôlky, ku kamarátkam, ba dokonca s ním aj spala. Nevzala si ho, len keď šla na plaváreň. Mama povedala, že keď sa namočí, zafarbí jej krk dozelena.

Janka mala veľmi dobrého ocka. Každý večer pred spaním ocko nechal všetku prácu, prišiel za ňou a prečítal jej príbeh. Keď raz večer skončil, povedal jej: „Mám ťa veľmi rád, srdiečko. Máš aj ty rada mňa?“

„Pravdaže, ocko,“ odpovedala Janka. „Vieš, že ťa mám rada.“

„Tak mi daj svoj perlový náhrdelník,“ povedal jej otec.

Janka zostala celá zmätená. „Ach, ocko, to nie,“ povedala. „Ale môžeš si vziať Princa, toho bieleho koňa z mojej kolekcie, ktorú si mi dal naposledy. Toho mám najradšej.“

„Nevadí,“ povedal otec. „Tvoj ocko ťa má rád. Dobrú noc!“ Pobozkal ju na čelo a odišiel.

Asi o týždeň položil otec Janke po príbehu rovnakú otázku: „Mám ťa naozaj rád,“ povedal jej. „Aj ty ma máš rada?“

„Áno, ocko, vieš, že ťa mám rada.“

„Daj mi teda svoj náhrdelník,“ poprosil ju otec.

Janka zostala opäť zmätená. „Nie, náhrdelník ti nedám. Ale môžeš si vziať bábiku, ktorú som dostala naposledy na narodeniny. Je naozaj pekná. A môžeš si tiež vziať žltú prikrývku, ktorou ju na noc prikrývam.“

„To je v poriadku,“ povedal otec. „Tvoj ocko ťa má rád. Dobrú noc.“ A ako vždy jej dal jemný bozk na čelo.

Keď za ňou otec prišiel o niekoľko dní, Janka sedela na posteli a čakala ho. Po líci jej stekala slza. Ticho plakala.

„Čo sa stalo, Janka?“

Janka chvíľu mlčala. Potom bez slova zdvihla malú rúčku ku ockovi. Keď ju otvorila, bol v nej jej malý perlový náhrdelník. S trasúcim sa hlasom povedala: „Ocko, to je pre teba.“

Aj ockovi sa do očí nahrnuli slzy. Vystrel však ruku a náhrdelník od nej vzal. Druhou rukou siahol do vrecka a vytiahol z neho modré zamatové puzdro a podal ho Janke.

Keď ho otvorila, uvidela nádherný náhrdelník z pravých perál.


Zdieľať: