Raz som sa vybral na návštevu k starším manželom. Boli to veľmi milí ľudia. Na stenách viseli fotografie ich siedmich detí a mnohých vnúčat a pravnúčat. Spomínali. Rozprávali príbehy všetkých svojich siedmich potomkov. Zastavili sa pri fotografii každého z nich a rozprávali o ich živote. Boli to krásne príbehy o službe a vernosti.

Keď sa však zastavili pred fotografiou najmladšieho syna, hlas starej ženy zosmutnel. Vyrastal v rovnakých podmienkach ako ostatní. Tá istá rodina, rovnaký životný štýl a hodnoty. Nikto nevedel, prečo sa k tomu všetkému otočil chrbtom. Odmietol ich. Vzbúril sa.

Raz do roka sa rodina zišla pri slávnostnej večeri. Šesť detí prišlo domov za svojimi rodičmi. Otec sa vždy postavil a začal v modlitbe ďakovať Bohu. Matke po chvíli začali tiecť po tvári slzy. Prečo? Veď šesť detí prišlo domov. Nie je to azda dostatočný dôvod na radosť?

Všetci vieme, že matka nemôže byť šťastná a spokojná, keď jedno z jej detí chýba. Aj Bohu záleží na každom človeku…


Zdieľať: