Rudolf Duda v jednom rozhovore spomínal:

Mama s babičkou oddávna chodili do katolíckeho kostola. Keď som mal šesť rokov, mamička sa stala adventistkou, ale otec sa náboženstvu vyhýbal.

Najsilnejším zážitkom z vojny bolo pre mňa bombardovanie. Spomínam si, že počas vojny sirény nestačili ohlasovať letecký útok a tak sme sa rozhodli, že vždy bude mať niekto službu na dvore. Mal som práve službu a počul som hukot. Zakričal som preto, aby všetci utekali dolu. Ja som bežal hore, aby som pomohol mame zniesť kočík s mojím najmladším bratom do pivnice. Keď už sme tam boli, počuli sme ako padajú bomby. Kobercový nálet. Naraz to pustili – a potom ticho. A potom zase. Bolo to hrozné. Ešte s jedným chlapcom sme stáli pri dverách a držali sme ich. Počas detonácie tie dvere aj s nami vytrhlo. Ľudia kričali a plakali. Ktosi vtedy zakričal: ´Pán Duda, modlite sa!“ Nastalo ticho a môj otec, ktorého som nikdy nepočul modliť sa, začal tichým hlasom odriekavať modlitbu Otče náš. Keď bola detonácia, zmĺkol, ale potom pokračoval ďalej. Keď nálet skončil, povedal som si, že sa pozriem vonku. Oproti asi sto metrov odo mňa stála priemyselná škola a lazaret pre nemeckých vojakov. Budova bola celá v plameňoch. Vybehol som na hlavnú ulicu. Všade boli mŕtve kone a vojaci. Bol to hrozný pohľad.


Zdieľať: