Keď sa moja kamarátka presťahovala do Austrálie, sľúbila som jej, že z času na čas navštívim jej rodičov. Keď som k nim šla prvýkrát, zavolala som si rikšu, ktorá slúžila ako taxík, aby ma odviezla na autobusovú stanicu.

Asi v polovici cesty vodič rikšu zastavil a povedal mi: „Ďalej vás nemôžem odviesť. Môžem vám však zavolať druhú rikšu.“ Nepovedal mi dôvod, prečo musím vystúpiť. Čo som mala robiť? Prišla druhá rikša, ale vodič ma odviezol na nesprávne miesto. Musela som si teda zavolať tretiu rikšu.

Trvalo mi takmer dve hodiny, kým som konečne dorazila na autobusovú stanicu. Bola som veľmi nahnevaná. Prečo musí taká krátka cesta na stanicu trvať dve hodiny?

„Kam cestujete?“ opýtal sa ma predavač cestovných lístkov. Stále som bola taká nahnevaná, že som nedokázala s nikým normálne komunikovať. Ani s predavačom. Radšej som odišla.

Keď som sa upokojila, kúpila som si lístok a nastúpila do malého autobusu. Po ceste do cieľovej stanice sme minuli zdemolovaný autobus na kraji cesty. Vodič zastavil a šiel sa spýtať, či im môže nejako pomôcť. Vyzeralo to tak, že táto dopravná nehoda sa stala len nedávno. Keď sa vrátil do autobusu, so smútkom v hlase nám oznámil, že v tom autobuse zomrelo niekoľko pasažierov.

„To je autobusový spoj, ktorý odišiel zo stanice pred nami,“ povedal.

V tom momente som si uvedomila, že aj ja som mala sedieť v tom autobuse. Zmeškala som ho len preto, že mi cesta na stanicu trvala tak dlho.

Boh je veľmi dobrý.


Zdieľať: