Bolo vetristé aprílové popoludnie, keď sa dvaja chlapci vo veku 15 a 17 rokov rozhodli plachtiť neďaleko Sullivanovho ostrova pri pobreží Južnej Karolíny. Pobrežná hliadka vydala v ten deň výstrahu pred nepriaznivým počasím. Neodporúčala, aby malé plachetnice vyplávali na more. Josh a Troy však neposlúchli a vyrazili na vlny.
Čoskoro si však uvedomili, že to naozaj nebude len zábava. Snažili sa doplávať k pobrežiu a loďku ťahať za sebou. Ľudia na brehu nepočuli ich volanie o pomoc. Prúd ich pomaly, ale isto odnášal od brehu. O niekoľko hodín boli na šírom mori. Bez jedla a čerstvej vody, vydaní napospas vetru a vode. Začali prepadať zúfalstvu. Hodiny sa menili na dni. Slnko nemilosrdne pražilo. Okolo loďky sa začali zhromažďovať žraloky tušiace ľahkú korisť.
Chlapci sa snažili zahnať smäd morskou vodou a chladiť sa v oceáne, ale žraloky ich za okamih zahnali späť do lode. V noci si požičiavali jedinú vestu, ktorou sa chceli aspoň trocha zahriať. Sami uprostred Atlantického oceánu začali veriť, že na obzore vidia pobrežie Afriky. Namiesto toho boli asi 200 km ďalej na sever. Šiesty deň začali strácať akúkoľvek nádej. 15-ročný Troy začal kričať k Bohu, aby „ho vzal k sebe“.
O niekoľko hodín sa na obzore objavila rybárska loď, ktorá oboch chlapcov vzala na palubu. Spálení, dehydrovaní a na smrť unavení boli prevezení na loď pobrežnej hliadky, kde im poskytli lekársku starostlivosť. Odtiaľ zavolali zúfalým rodičom.
„Modlili sme sa za zázrak a zázrak sa stal,“ povedal kapitán pobrežnej hliadky. Keď Troyov otec zdvihol slúchadlo a počul v ňom hlas svojho syna, začal kričať na celý dom: „To je Troy, môj syn! Môj syn! Našli ho, našli ho!“
Zázračná záchrana. Zachránení zo smrtiaceho mora, keď už strácali nádej. Príbeh o milosti.
Zároveň je to príbeh o prúde. Ako Troy a Josh, aj my niekedy ignorujeme výstrahy o zlom počasí. O chvíľu sme na mori, ďaleko od pevniny. Žraloky krúžia okolo nás.
Niekedy nás strhne prúd a my si to ani nevšimneme. Jediným bezpečný kurz nám dáva evanjelium. Držme sa ho.


Zdieľať: