Keď Gabriela prvýkrát pocítila bolesť v boku, práve s deťmi končila deň plný nákupov. ´Možno je to od toho, že som celý deň chodila na vysokých podpätkoch,´ pomyslela si. Bol to však prvý príznak veľmi zriedkavo sa vyskytujúceho vírusu chrbtice, ktorý čoskoro spôsobil ochrnutie od ramien nadol. Po šiestich týždňoch pobytu v nemocnici sa Gabriela vrátila domov na vozíčku. Ani po roku ešte nedokázala chodiť bez pomoci.
Keď som pred rokmi prvýkrát stretol Gabrielu bola členkou katolíckej cirkvi. V snahe lepšie poznať Pána Boha začala navštevovať aj miestny zbor Cirkvi adventistov s.d. Aj keď v detstve i manželstve prežívala mnoho ťažkostí, mala silnú vieru a bola rozhodnutá slúžiť Bohu konkrétnym spôsobom. Navštevovala evanjelizačné stretnutia, kde „prijala slovo“, bola pokrstená a napriek úderom nepriateľa bola stále plná radosti Ducha.
Odvtedy prešli asi štyri roky. Keď som sa s ňou opäť rozprával, hovorila mi o svojej strašnej chorobe a neutíchajúcej bolesti. Otriaslo to azda zdroj radosti, ktorú dal Duch do jej srdca? Keď som jej telefonoval, povedala mi: „Boh je mi počas celej mojej choroby veľmi blízko. Aj keď lekári mi povedali, že na moju chorobu neexistuje nijaký liek a nijaká liečba, Duch Svätý ma stále napĺňa radosťou a pokojom. Chcem byť živým svedectvom o mojom veľkom Bohu. Naša radosť – ako kresťanov – nezávisí od toho, či sme populárni, či píšeme knihy, či máme úspešné deti alebo či zarábame veľa peňazí. Naša radosť je založená na Ježišovej láske v moci Ducha. Mojou jedinou túžbou teraz je začať slúžiť mladým ľuďom.“
V živote veriaceho človeka, ktorý je naplnený Svätým Duchom, nemôže byť otrasený vnútorný zdroj radosti. Okolo tohto zdroja Duch rozmiestňuje šokové „pohlcovače“ istoty spasenia, istoty o tom, že som Božím dieťaťom, že Boh mi odpúšťa a dáva víťaznú moc. Ľudia ako Gabriela sú živým svedectvom o vnútornej, neochvejnej Božej sláve v živote jeho ľudu.


Zdieľať: