Z ostrova Tinian plávala loď Indianapolis na ostrov Guam a odtiaľ mali pokračovať do zálivu Leyte na Filipínach. Skôr než krížnik vyplával z ostrova Guam, kapitán McVay mal na veliteľstvo tri požiadavky – 1. dokončiť námorný výcvik nováčikov na palube lode, 2. sprevádzať jeho loď torpédoborcami a 3. poskytnúť mu najnovšie spravodajské informácie z oblasti, ktorou sa mali plaviť. Prvé dve požiadavky boli zamietnuté. Pri tretej dostal akési veľmi všeobecné správy, v ktorých však chýbala jedna veľmi závažná informácia – že v okolí predpokladanej plavebnej trasy operuje japonská ponorka I-58.

Pätnásť minút po polnoci otriasli krížnikom Indianapolis dva mohutné výbuchy. Zásahy japonskej ponorky boli presné. Loď začala rýchlo naberať vodu. Kapitán vydal rozkaz opustiť loď a odoslať správu, že Indianapolis sa potápa. Vo vlnách skončilo takmer 900 mužov. Kým prišla záchrana, o život bojovali vo vode. Prežilo len 317, vrátane kapitána McVaya. Vojenský súd alibisticky pripísal vinu kapitánovi. Pretože námorníctvo nemohlo priznať vlastné nedostatky, obetovalo radšej kapitána McVaya. Tomu dlhé roky prichádzali rozhorčené listy od príbuzných zomrelých námorníkov…

Až v roku 2000 Kongres priznal, že kapitán McVay nebol zodpovedný za túto katastrofu. On sa však toho nedožil, pretože v roku 1968 spáchal práve po prečítaní jedného takého listu, ktorý končil slovami: „To kvôli vám zomreli všetci muži z krížnika Indianapolis…“ – samovraždu.

Na tomto svete vládne nespravodlivosť. Ale posledné slovo v každom prípade bude mať Boh, ktorý skúma srdce každého človeka.


Zdieľať: