„Ľutujem, páni, ale musíte opustiť moju loď,“ povedal kapitán White veľmi prísne. „Východoindická spoločnosť vám nechce dať povolenie cestovať do Indie. Varovali ma, že ak sa budete plaviť so mnou, prídem o svoju prácu.“

William Carey sa celý zdesený pozrel na svojho priateľa Johna Thomasa. Loď, ktorou sa mali plaviť na misiu do Indie, bola už pripravená odplávať a oni sa teraz dozvedia, že nesmú opustiť Anglicko!

Bol koniec 18. storočia. Celé roky William sníval o tom, že bude hlásať evanjelium v ďalekých krajinách. Niekto sa však postaral o to, že sa to dozvedeli indické úrady. Britská východoindická spoločnosť, ktorá v tom čase ovládala väčšinu Indie, nechcela, aby v krajine pracovali misionári a miešali sa medzi domorodcov. Väčšina kresťanov v Európe a Amerike si myslela, že sa netreba vystavovať zbytočným problémom. Stačí vraj šíriť evanjelium v ich rodnej vlasti.

Ale William stále myslel na ľudí po celom svete, ktorí nikdy nepočuli o Ježišovi. Na stene v jeho obuvníctve, kde opravoval topánky, aby si ako pastor prilepšil svoj príjem, visela mapa sveta, ktorú sám nakreslil. Bože, čo môžem urobiť, aby som týchto ľudí oslovil tvojou láskou? modlil sa dennodenne.

Na jednom stretnutí pastorov William nadhodil kolegom problém. „V mojej Biblii je napísané: Učte všetky národy.“ (Mat 28,19) Myslíte si, že tento verš platí aj pre nás dnes?“

Starší pastor, ktorý stretnutie viedol, vyhŕkol: „Mladý muž, taká vec sa nemôže nikdy stať bez takého zázračného vyliatia Ducha Svätého, aké bolo na Turíce. Keď Boh bude chcieť obrátiť pohanský svet, urobí to aj bez tvojej a mojej pomoci.“

William zostal zmätený a znechutený, ale stále sa snažil prebudiť aj u iných kolegov záujem o misijnú prácu. Napokon spolu s niekoľkými priateľmi vytvoril misijnú spoločnosť, ktorá sa mala venovať šíreniu evanjelia v cudzích krajinách. Kde však začať?

Jedného večera v januári 1793 sa im konečne podarilo stanoviť si plány. „Mám tu list od Dr. Johna Thomasa,“ vyhlásil Andrew Fuller, Williamov priateľ, tiež pastor. „Práve sa vrátil po niekoľkých rokoch strávených v Indii do Anglicka. Dr. Thomas žiada o našu podporu, aby mohol ďalej kázať a slúžiť chorým v Indii.“

„Podporme Dr. Thomasa ako nášho prvého zahraničného misionára!“ navrhol jeden člen skupiny. Ostatní s ním súhlasili.

„V tomto liste je však ešte jedna prosba,“ povedal Andrew. „Dr. Thomas by bol rád, keby s ním šiel nejaký spolupracovník. Kto by sa odvážil ´pracovať pre Boha v tejto oblasti?“

„Ja!“ prihlásil sa celý natešený William. Jeho srdce naplnilo vzrušenie pri pomyslení, že jeho sen by sa konečne naplnil. „Ale potrebujem, aby ste vy všetci stáli za mnou.“

„Kým budeme žiť, nikdy ťa neopustíme,“ uistil Andrew svojho priateľa.

V tej chvíli niekto zaklopal na dvere. Do miestnosti vstúpil neznámy muž. „Som Dr. John Thomas. Hľadám stretnutie misijnej spoločnosti.“

„Prišli ste na správne miesto,“ povedal Andrew s úsmevom na tvári. „Práve sme sa dohodli, že vás budeme podporovať na vašej opätovnej ceste do Indie.“

„A ja pôjdem s vami!“ zvolal William a vyskočil na rovné nohy. Dvaja noví misijní pracovníci sa objali so slzami šťastia v očiach.

Williamova manželka však nebola taká nadšená, keď sa dopočula o tejto príležitosti. „Ty si celkom stratil rozum!“ povedala svojmu manželovi. „Ako môžeš vziať svoju ženu a malé deti do necivilizovanej krajiny na opačnom konci sveta? Moje zdravie nie je ktovie aké a ty sám si tiež často chorý.“

„Ale mysli na milióny ľudí v Indii, ktorí potrebujú počuť o Ježišovi,“ vyhlásil William. „Ježiš dal všetko, čo mal, aby nás zachránil. Nemôžeme aj my niečo obetovať, keď sa chceme podeliť o jeho spasenie s inými?“

Ale pani Careyová odmietla ísť so svojím mužom. Napokon sa dohodli, že ich osemročný syn Felix pocestuje s Williamom a Dr. Thomasom do Indie a zvyšok rodiny príde za nimi neskôr.

Misionári boli na palube lode pripravení na plavbu, keď im kapitán White prišiel oznámiť znechucujúcu správu, že musia loď opustiť. Nijaká britská loď sa neodváži vziať ich na svoju palubu bez dovolenia východoindickej spoločnosti.

„Čo budeme robiť?“ spýtal sa William len čo boli znovu na pevnine. „Nesmieme strácať čas. Čoskoro bude príliš neskoro na to, aby sa lode vydali na takú dlhú plavbu.“

„Možno by nás vzala niektorá švédska alebo dánska loď,“ navrhol Dr. Thomas. „V kaviarni na druhej strane ulice som videl mnoho námorníkov. Možno niekto bude vedieť, či nejaká cudzinecká loď nepláva do Indie.“

Dr. Thomas odišiel do kaviarne a začal sa vypytovať hostí. O niekoľko minút mu dal čašník do ruky kartičku. Anonymná správa znela: Dánska východoindická spoločnosť, Cannon Street, č. 10.

Dr. Thomas rýchlo vyšiel von. „William! Možno máme loď!“ Dvaja muži sa ponáhľali na uvedenú adresu, kde zistili, že o niekoľko dní má priplávať dánska loď.

„O toto meškanie sa možno postarala Prozreteľnosť,“ povedal William. „Pokúsim sa ešte raz presvedčiť moju ženu, aby šla s nami.“

……………….

Pani Careyová sa napokon rozhodla, že pôjde s nimi do Indie. Onedlho už všetci nastupovali na palubu lode Kron Princessa Maria a vydávali sa na svoje nové dobrodružstvo.

Po päťmesačnej plavbe vystúpili z lode v Kalkate. „Kde začneme medzi tými miliónmi ľudí?“ spýtal sa Dr. Thomas.

„Boh nám ukáže cestu,“ odpovedal William presvedčivo. „Doteraz sa o nás už toľkokrát postaral.“

Misionári začali pomáhať chorým a kázať evanjelium. Zdalo sa však, že ich práca je málo efektívna. Jediní, kto sa obrátil, boli Európania, ktorí sa presťahovali do Indie.

V roku 1800 sa však dopočuli dobrú správu. Do mesta Serampore prišli štyri nové misionárske rodiny. Careyovci a Dr. Thomas sa k nim pripojili. A tam bol po siedmich dlhých rokoch pokrstený Williamov prvý obrátený hinduista – tesár menom Krišna Pal. Čoskoro sa k nemu pripojili aj ďalší a zvolili si Ježiša za svojho Spasiteľa.

Medzitým sa William začal učiť indické jazyky: bengálčinu, hindustánčinu a staroindický jazyk sanskrit. Jeho cieľom bolo preložiť Bibliu do jazyka indického ľudu. „Sanskrit je najťažší jazyk na svete!“ vyhlásil svojim spolupracovníkom misionárom. Ale napokon sa mu podarilo preložiť celú Bibliu a jej časti do 40-tich indických jazykov a dialektov.

William Carey slúžil v Indii viac ako 40 rokov, až do svojej smrti v roku 1834. Do tej doby sa kresťania v Amerike a Európe nechali „nakaziť“ jeho víziou a za more boli vyslané desiatky ďalších misionárov.

Vierou naplnený obuvník a pastor založil misijnú spoločnosť, ktorá neprestane plniť svoje poslanie, kým sa nenaplní Ježišova predpoveď: „Ale kým nastane koniec, musia sa ľudia všetkých národov dozvedieť radostnú správu, že Boh vládne na tomto svete, všetkých volá k sebe a naplno uplatní svoju moc.“ (Mat 24,14 NPK)


Zdieľať: