Poviem vám príbeh, na ktorý nie som hrdý. Hovorí o boji, ktorý sa odohráva v živote človeka, keď hľadá odpoveď na otázku: Mám zlo napraviť, alebo nemusím?

Keď som mal 15, mal som krásneho ovčiaka. Veľmi som si na ňom zakladal. Obvykle bol veľmi milý, ale niekoľkých ľudí nenávidel. Napríklad chlapca, ktorý bol o trochu starší než ja a stále ho dráždil. Pes ho tak nenávidel, že keď ho uvidel, chcel ho uhryznúť. Žili sme v mestečku, ktoré malo asi 6000 obyvateľov. Otec tam mal sanatórium, kde sme aj bývali. Neďaleko od neho sme mali v ohrade niekoľko kráv a koní. Musel som na ne dozerať. Môj mladší brat chodil často so mnou.

Jedného dňa sme opäť šli do ohrady a brat viedol psa na reťazi. Cestou pes uvidel Roberta, ktorého tak nenávidel. Šiel smerom k nám. Keď ho pes spoznal, začal sa trhať a vrtieť, až bratovi utiekol. Skočil na chlapca a poriadne ho uhryzol na predlaktí. Chlapec bežal rýchlo domov. Býval hneď vedľa našej ohrady. Jeho otec už na nás čakal. Bol to riaditeľ našej školy. Povedal mi: „Toho psa raz zabijem.“ „Ak zabijete toho psa, ja zabijem vás,“ povedal som nato. Myslím si, že by som to v hneve dokázal. Vedel som, že keby Róbert psa nepokúšal, všetko by bolo v poriadku.

Sotva odišiel, mal som výčitky svedomia. Ja som bol veriaci, on bol neverec. Akýsi hlas mi hovoril: „Choď za ním a ospravedlň sa mu.“ Iný hlas mi však hovoril: „Nie, nechoď. Vysmial by sa ti. Veď na to časom zabudne. Všetko zas bude v poriadku.“ Poslúchol som tento hlas a vrátil sa domov. Ale nemal som pokoj. Kedykoľvek som toho pána uvidel, vždy som cítil, že by som ho mal poprosiť o odpustenie. Po nejakom čase som však na celú záležitosť zabudol.

Na celú príhodu som si spomenul asi o rok. Vnútorný hlas mi hovoril: „Pôjdeš za pánom Kortom a všetko dáš do poriadku…“ Ozval sa však aj iný hlas: „Nie, nerob to. On už na všetko zabudol.“

Ale onej noci som nemohol spať. Nakoniec som sa rozhodol, že hneď ráno za ním zájdem. Vyskočil som z postele a modlil sa za to.

„Iste si spomínate na príhodu so psom, ktorá sa stala asi pred rokom.“

„Áno,“ odpovedal, „pamätám sa na ňu veľmi dobre. Často som premýšľal o tom, čo si mi vtedy povedal. Bol som zvedavý, ako to myslíš.“

„Aj ja som o tom veľa rozmýšľal a dnes som vám prišiel povedať, že mi je veľmi ľúto, čo som vám vtedy povedal. Prosím, odpustite mi to.“ Potom mi zovrelo hrdlo a nedokázal som vysloviť ani slovo.

On ma objal a povedal mi: „Keby si bol prišiel už pred rokom, bol by som ti to už vtedy odpustil.“ Keď vyriekol tieto slová, spadlo zo mňa hrozne ťažké bremeno, ktoré som celé mesiace zbytočne nosil.


Zdieľať: