Ten večer sa zhromaždilo tristo právnikov so svojimi manželkami a deťmi. Indický kresťanský misionár Sadhu Sundar Singh im rozprával o svojom živote a o tom, ako sa mu dramaticky zmenila situácia, keď sa stal kresťanom. Potom povzbudil poslucháčov, aby nasledovali jeho príklad.

Na konci stretnutia si traja právnici na znak úcty ľahli pred Sundara na prašnú zem.

„Nerobte to,“ povedal Sundar a snažil sa im pomôcť vstať. Keď však vyšiel zo sály, tlačili sa okolo neho ženy a deti. Mnohé matky brali jeho šál a prikladali ho na hlavy svojich detí, zatiaľ čo iné ženy sa s úctou dotýkali jeho plášťa.

Toto trápilo jedného misionára, ktorý sa zúčastnil stretnutia. Keď sa nakoniec dav rozišiel, opýtal sa Sundara: „Prečo dovolíte ľudom, aby vám takými spôsobmi prejavovali úctu?“

„Ja nechcem ich úctu. To, čo robia, robia z lásky ku mne,“ odpovedal Sundar.

„Áno, ale taká pocta patrí Ježišovi Kristovi, nie vám,“ povedal misionár.

Sundar pozrel na chvíľu na misionára a potom vysvetlil: „Dobre, Sahib, poviem vám, prečo ju dostávam a prečo prijímam. Môj milovaný Ježiš šiel do Jeruzalema na osliatku. Ľudia vyzliekali svoje plášte a prestierali ich na cestu. Bolo to osliatko, ktoré kráčalo po šatách, nie Ježiš. Ctili si osliatko, pretože nieslo Ježiša. Ja som ako to osliatko. Ľudia si ma ctia nie kvôli mne, ale preto, že kážem Krista.“ Misionár prikývol a vyzerajúc spokojný s odpoveďou odišiel zo sály.


Zdieľať: