Charles Spurgeon rád rozprával príbeh o kapitánovi jednej vojenskej plachetnice, ktorý z času na čas vzal so sebou na plavbu svojho syna. Chlapec mal malú opičku. Spolu sa s obľubou šplhali po lanách obrovskej lode.

Raz sa schyľovalo k búrke. Opička liezla po povrazoch stále vyššie a chlapec rýchlo za ňou, až sa vyšplhali na okrúhlu plošinu na vrchole stožiara.

Vyliezť hore nebolo také ťažké ako zliezť dolu. Loď sa divoko kolísala a nakláňala z jednej strany na druhú. Keď sa chlapec snažil zliezť dolu, zistil, že má príliš krátke nohy a nedočiahne výstupok stožiara pod sebou. Kŕčovito objímal stožiar. Bol v pasci. Výstup ho vyčerpal a sily ho začali opúšťať. Každý výkyv lode mohol znamenať smrť. Keby spadol na tvrdú drevenú palubu, na mieste by bol mŕtvy.

Otec sa pozrel hore a s hrôzou zistil, v akej situácii sa nachádza jeho syn. Ostávala jediná možnosť. Chlapec musí vydržať, kým sa loď nakloní, pustiť sa stožiara a skočiť do spenených vĺn oceánu, kde ho námorníci môžu zachrániť. Inak spadne na palubu a zabije sa.

Kapitán si rýchlo nechal priniesť hlásnu trúbu a kričal na chlapca: „Synak, keď sa loď nachýli na pravú stranu, skoč do vody!“

Chlapec stuhol. Díval sa z výšky dolu a vlny mora sa mu zdali byť hrozne ďaleko. Nemohol sa odhodlať skočiť a zachrániť si život. Vedel však, že hore sa už dlho neudrží.

Zúfalý kapitán si vzal pušku. Zamieril na syna a vykríkol: „Chlapče, keď sa loď teraz nakloní, skoč do vody. Inak ťa zastrelím.“

Chlapec pochopil, že otec to myslí vážne a vrhol sa do rozbúrených vĺn. Svalnaté ruky jedného z námorníkov ho vytiahli späť do bezpečia. Bol zachránený.

Ak sa práve teraz nachádzaš v podobnej situácii ako tento chlapec, nevzdávaj to. Nebeský Otec čaká, kým poslúchneš jeho hlas, aby ťa zachránil.


Zdieľať: