„Prepáč, Štefan, ale nakoniec som sa rozhodol, že od teba to auto nekúpim,“ povedal mi švagor a podal mi kľúče od auta. Dal som mu auto s tým, že na konci leta mi zaplatí 200 eur. Stalo sa to 15. augusta, tri dni pred mojou svadbou. V lete som si zarobil 720 eur. Keď z toho dám desiatok na podporu cirkvi a zaplatím školné na ďalší školský rok, ešte niečo mi zostane na ostatné výdavky. 200 eur, ktoré som mal dostať za auto, som chcel použiť na živobytie pre našu novú rodinu, kým dostanem štipendium. Bez nich som si nevedel predstaviť, ako vyžijeme. Prečo musím teraz pred svadbou riešiť takéto problémy?!

17. augusta som sedel na bohoslužbe v zbore a rozmýšľal, či dať desiatok z môjho prázdninového zárobku. Pán Boh by to určite pochopil, keby som si tieto peniaze na chvíľu požičal. Veď zajtra mám svadbu – čo je po krste azda najdôležitejšia a najradostnejšia udalosť v živote. Naozaj Boh chce, aby som sa teraz musel trápiť s tým, že nebudeme mať z čoho žiť? Váhal som. Obálka s desiatkom putovala niekoľkokrát z vrecka a späť do vrecka. Keď ku mne počas zbierky prišiel košík na dary, viera a svedomie zvíťazili. V peňaženke mi zostali dve bankovky v hodnote 20 a 5 eur.

S kreditnou kartou a malou sumou v hotovosti, ktorú sme dostali ako svadobný dar, sme sa vybrali na krátku svadobnú cestu. V moteli, kde sme chceli prespať, majiteľ zistil, že sme novomanželia a prenajal nám izbu za polovičnú cenu.

Keď začal školský rok, manželka si hľadala miesto učiteľky v miestnej škole. Riaditeľ jej povedal, že pôvodne chcel prijať niekoho s inou kvalifikáciou, ale pretože nemá nikoho iného, zamestná ju. Ja som chodil od domu k domu a ponúkal maliarske práce. Vďaka tomu sme zakrátko mali viac než bol priemerný príjem.

V priebehu týchto dvoch týždňov sa o nás Boh postaral výnimočným spôsobom. Odvtedy prešlo vyše 30 rokov. Nikdy viac som nemal pokušenie požičať si peniaze, ktoré – ako som presvedčený – patria Bohu.


Zdieľať: