Zdá sa mi, ako keby sa to stalo včera. V skutočnosti sa to stalo pred vyše päťdesiatimi rokmi. Keď som bol malý, mal som kamaráta, ktorého sme volali D. G. Neviem, čo tieto iniciály znamenali, ale my sme ho tak volali. Bol to normálny chlapec a môj dobrý priateľ.

Časom sme sa akosi stratili. Keď som mal 16 rokov, naskytla sa mi príležitosť ísť k nemu domov. To, čo som videl, ma šokovalo. Po celom dvore i po celom dome boli rozhádzané plechovky od piva. Boli jednoducho všade! Počas svojho krátkeho života som videl veľa plechoviek od piva, ale nikdy toľko veľa.

Keď som sa spýtal, čo sa tu stalo, dozvedel som sa šokujúcu správu. Šestnásťročný D. G. zomrel pred niekoľkými dňami na leukémiu. Jeho rodičia nevedeli, čo robiť, a tak posledný víkend jeho života usporiadali pre neho a jeho priateľov veľkú pivnú párty.

Bol som dvojnásobne ohromený. Po prvé z predčasnej smrti chlapca, ktorý bol mojím kamarátom. Po druhé preto, že večierok bola jediná vec, ktorú pre neho jeho nepochybne dospelí rodičia dokázali na rozlúčku usporiadať.

V tej dobe som ešte aj ja zvykol posedávať s priateľmi pri pive. No aj moja agnostická a hedonistická myseľ zápasila s tým, aby sa vyrovnala so smrťou kamaráta. Bol som nútený rozmýšľať o niekoľkých dôležitých otázkach: Keď sa človek musí pozrieť smrti do očí, je útek pred realitou pomocou alkoholu najlepším riešením? Nezaslúži si život a smrť určitú dôstojnosť? Má vôbec život nejaký zmysel? Mám ja, nespokojný tínedžer, ďalej žiť? Má zmysel pokračovať v štúdiu, práci a nezmyselnom opíjaní sa? Skrátka, je v živote nejaká nádej?

Trvalo tri roky, kým som našiel odpoveď. Odvtedy celý môj život ovplyvňuje a riadi to, čo Pavol nazýva „blaženou nádejou“ – teda nádej, ktorá prevyšuje všetko ostatné.


Zdieľať: