Skončil som štúdium na vysokej škole. V rukách som mal diplom a hľadal si prácu. Čakal som, že Boh mi nejakým spôsobom pomôže. Vo vrecku som mal 150 eur a v srdci nadšenie, že ma čaká nový začiatok.

Dva mesiace prešli a nič sa nestalo. Nemal som peniaze ani prácu. Na bohoslužbu som vtedy šiel s jednou päťeurovou bankovkou.

„Pane, potrebujem tvoju pomoc!“ modlil som sa úprimne v tú sobotu. Potom začala zbierka. Z nejakého dôvodu som pocítil silnú túžbu dať svoju poslednú bankovku do zbierky. Možno to malo byť akési symbolické vyjadrenie mojej dôvery v Boha. Ale potom začal boj. Slabý, ale veľmi rozhodný hlas mi hovoril: „Nedávaj svoju poslednú päťeurovku. Tie peniaze budeš potrebovať.“ Bola to pravda.

Medzitým sa dostal košík na peniaze až ku mne. „Pane, pomôž mi!“ prosil som znovu. „Chcem Ti dať svojich posledných päť eur, ale Pane…“ Otvoril som oči. Vedľa mňa stál človek, ktorý zbieral peniaze. Keď som sa naňho pozrel, usmieval sa na mňa a trpezlivo čakal, kým dám svoj dar. A tak mojich posledných päť eur poputovalo do košíka. „Pane, dôverujem Ti, že sa postaráš o moje potreby,“ povedal som v duchu. Ťažký vnútorný zápas vystriedal pokoj a istota. V ten deň som odchádzal z bohoslužby s dôverou, že Pán Boh vypočul moju modlitbu. Ako som to vedel? Mal som radosť v srdci.

Na ďalšie ráno som dostal telefonát. Skôr ako sme skončili rozhovor, dostal som ponuku na prácu. O dva týždne som už pracoval.

Bola to pre mňa veľká lekcia dôvery. V ten deň som našiel svoju skutočnú istotu – nie v päťdolárovej bankovke ani v nejakej sume peňazí, bez ohľadu na to, ako veľmi sa vám zdá, že ich potrebujete. Stále viac potrebujem Pána Boha a teším sa, že mu môžem úplne dôverovať a spoliehať sa naň.


Zdieľať: