Istý lakomec, ktorý sa neustále trápil o to, aby bol jeho majetok stopercentne v bezpečí, predal všetko, čo mal a zmenil to na obrovský kus zlata. Vo svojej záhrade pri plote vykopal hlbokú jamu a zlato v nej ukryl. Každé ráno šiel skontrolovať, či je všetko v poriadku. Pri pohľade na veľký kus zlata sa vždy očami pokochal.
Toto jeho čudné správanie upútalo pozornosť jedného zlodeja. Sledoval lakomca z neďalekého kríka. Videl miesto, kde je zlato ukryté. Pozoroval, ako sa muž z neho vytešuje a potom opäť zakope. Len čo sa lakomec vzdialil, zlodej prišiel k prikrytej jame a zlato ukradol.
Keď na ďalšie ráno prišiel držgroš k jame, aby sa pokochal v zlate, našiel prázdnu jamu. Začal nariekať a trhať si vlasy. Jeho nárek bol taký silný, že ho začul sused. Prišiel k nemu, aby zistil, čo sa stalo. Len čo sa dozvedel, prečo muž tak veľmi narieka, začal ho upokojovať: „Si hlupák. Prečo sa trápiš kvôli niečomu, čo bolo zahrabané v zemi? To vôbec nie je rozumné. Vezmi kameň, polož ho do jamy, zasyp ho hlinou a mysli si, že je to kus zlata. Aj tak si to zlato nikdy nechcel na nič použiť. S kusom žuly sa môžeš hrať a maznať rovnako, ako s kusom zlata.“
Tento Ezopov príbeh má veľké morálne ponaučenie pre každého kresťana: Pravá hodnota peňazí nie je v ich vlastnení, ale v ich používaní.


Zdieľať: