Bol nádherný slnečný deň. Pozeral som sa von cez okno nášho auta a tajne si želal byť niekde vonku pri vode. Ale sedel som v aute, pretože spolu s rodičmi sme sa ponáhľali na letisko. Sestra bola s kamarátkami na prázdninách a my sme šli po ňu. Vďaka mne sme však z domu vyrazili trocha neskôr, ako sme plánovali.

„Nechcem, aby Nataša musela na nás čakať. Som si istá, že po niekoľkých hodinách letu bude určite hladná a unavená a…“ Frflala mama za volantom.

„Bude v pohode, miláčik. Nerob si zbytočné starosti,“ odpovedal jej otec.

Znovu som sa zahľadel von. Zrazu som počul za nami hlasné trúbenie. Otočil som sa prekvapene dozadu a uvedomil si, že akési auto do nás zozadu takmer nabúralo.

„Mami!“ vykríkol som vystrašený. Mama prudko pribrzdila a strhla volant, pretože v poslednej chvíli si uvedomila, že musíme odbočiť. Tým však ohrozila vodiča, ktorý išiel tesne za nami.

„Hups!“ vykríkol otec, keď mu spadli okuliare. Až doteraz si cestou čítal Bibliu. Odopol si bezpečnostný pás, aby sa mohol zohnúť a zdvihnúť ich.

V tej chvíli sme začuli sirénu a uvideli maják.

„Ach, nie!“ zastonala mama.

„Zájdi viac na kraj cesty,“ povedal otec.

„Veď to chcem.“ Pomaly sme zastavili na kraji cesty. Z auta vystúpil policajt.

„Ocko, daj si rýchlo pás!“ zašepkala mama otcovi.

„Ach, nie. Zabudol som…“ Otec rýchlo siahol po pás a pripol si ho.

Policajt pripochodoval k maminmu oknu. „Pani,“ vyhlásil, „uvedomujete si, že tým, že ste bez udania zmeny smeru prudko odbočila, ste ohrozila vodiča auta, ktorý šiel za vami? Okrem toho ste šla asi 80-kilometrovou rýchlosťou v obci, kde je povolená len šesťdesiatka. Všimol som si tiež, pane, že len pred chvíľou ste si zapínali bezpečnostný pás. Takže mi predložte váš vodičský preukaz, pani.“

„Pravdaže, pán policajt. Viem, že som urobila chybu,“ povedala mama. Policajt vzal mamine doklady, čosi poznamenal a začal si zapisovať jej údaje.

Sedel som na zadnom sedadle a myslel na to, ako veľmi sa ponáhľame za sestrou na letisko. Uvažoval som aj o tom, že pokuta, ktorú budeme musieť zaplatiť, nebude asi malá. Mama prekročila povolenú rýchlosť, ohrozila auto idúce za nami a otec nemal bezpečnostný pás.

Vzdychol som si. V poslednej dobe sme nemali príliš stabilný príjem. Sťahovanie, nové zamestnanie, nové výdaje… Peniaze sa rýchlo míňali. Táto pokuta nám veru nepomôže. Bože, modlil som sa v duchu, pomôž nám aj v tejto situácii. Viem, že nájdeš spôsob, ako sa o nás aj teraz postarať.

„Pane,“ oslovil tentoraz policajt môjho otca, „smiem sa spýtať, čo čítate?“

„No, Bibliu.“

„Hmm…“ bolo všetko, čo tento policajt povedal. Potom niečo zapisoval, dal mame do ruky šek na zaplatenie pokuty spolu s dokladmi. „Prajem vám pekný deň, pani, a jazdite bezpečne. Do videnia.“ Otočil sa a odišiel k svojmu autu.

Ako mať teraz pekný deň? Jemu sa to ľahko povie. On nemusí zaplatiť pokutu, pomyslel som si.

„Koľko ti tam napísal, že musíš zaplatiť?“ spýtal sa otec mamy.

„Ocko!“ zvolala mama, keď otvorila zložený lístok. „Vyhľadajte si vo svojej Biblii Efezanom 4,32.“ Otec to rýchlo našiel a nahlas prečítal: „Buďte k sebe láskaví, zhovievaví a odpúšťajte si, ako aj vám Boh pre Krista odpustil.“

„Pozri!“ povedala mama a ukázala mi lístok. Pozrel som sa naň. Na prázdnom pokutovom šeku bolo z druhej strany napísané, aby sme si v Biblii prečítali tento verš. Mama si vzdychla a usmiala sa na otca.

„Ďakujem Ti, Bože, za takýchto ľudí,“ vyslovil otec krátku modlitbu plnú vďaky. Potom plní úžasu a s veľkou úľavou sme pokračovali v ceste na letisko. Nemohol som sa dočkať chvíle, keď budem môcť svojej sestre porozprávať túto zvláštnu skúsenosť, ktorá sa nám stala cestou.


Zdieľať: