Viktor Frankl mal dvoch súrodencov. Počas prvej svetovej vojny žila táto rodina v takej veľkej biede, že deti museli chodiť žobrať a kradnúť kukuricu na pole.

Už ako študent medicíny si uvedomoval, že človek je bytosť, ktorá hľadá zmysel svojej existencie. Po skončení štúdia sa rozhodol zabudnúť na svojich veľkých učiteľov a počúvať pozorne svojich pacientov. Pretože rodina bola židovského pôvodu, jeho manželka musela obetovať ich nenarodené dieťa, keďže Židom bolo v roku 1942 zakázané mať deti. Neskôr bol spolu s manželkou zatknutý a celá rodina bola deportovaná do koncentračného tábora Terezín. V koncentračnom tábore človek stále stojí zoči-voči smrti. Tu zistil, že to, kým bude, záleží v prvom rade od neho. Extrémny hlad prebudil v niektorých ľuďoch zvieracie pudy, u iných najjemnejšiu ušľachtilosť.

Po skončení vojny a návrate domov zistil, že manželka, rodičia i brat zahynuli v iných koncentračných táboroch. V ťažkých chvíľach po návrate mu pomáhali priatelia a práca. V tom čase napísal v priebehu deviatich dní knihu o živote v lágroch pod názvom Napriek všetkému povedať životu áno. Túto knihu sa snažil písať už počas pobytu v táboroch, no niekoľkokrát mu rukopis našli a zničili. Po vojne ju spamäti zrekonštruoval.

Jeho odkaz je stále aktuálny: „Napriek všetkému povedzte životu áno.“ U každého z nás má tento zápas o prekonávanie prekážok inú podobu.


Zdieľať: