V prašnej ulici na okraji malého brazílskeho mestečka stál malý dom s červenou strechou a jednou veľkou izbou. Aj keď bol skromný, bolo v ňom útulne. Bývala tu Mária so svojou dcérou Kristínou. Obidve robili, čo mohli, aby vniesli trochu tepla a farieb medzi šedivé múry. Mali tam starý kalendár, vyblednuté fotografie blízkych a drevený kríž. Nábytok bol veľmi skromný – dve tvrdé postele po stranách, umývadlo a sporák na drevo.

Máriin manžel zomrel, keď bola Kristína ešte malá. Mladá matka sa nechcela vydať druhýkrát. Našla si prácu a rozhodla sa vychovať dcéru sama. A teraz, po pätnástich rokoch, dúfala, že najhoršie roky majú za sebou. Máriin plat ako slúžky nedovoľoval veľa luxusu; mala ho však istý a stačil im na jedlo a oblečenie. Aj Kristína už bola dosť veľká na to, aby si našla prácu a pomohla mame so živobytím.

Niekto však Kristíne nahovoril, aby sa od matky osamostatnila. Najprv sa myšlienky vydať sa a založiť si rodinu zľakla, aj keď vďaka svojej olivovej pokožke a krásnym hnedým očiam o nápadníkov nemala núdzu. Vedela sa okúzľujúco smiať a mala zvláštny šarm, vďaka ktorému sa muži v jej blízkosti cítili ako králi.

Začala hovoriť o tom, že pôjde do mesta. Snívala o obchodoch a mestskom živote. Matka z toho mala strach. Pripomínala dcére drsnosť a nevľúdnosť mestských ulíc. „Nikoho tam nepoznáš. Prácu si tak ľahko nenájdeš a život vo veľkomeste je krutý. Okrem iného, z čoho by si žila?“

Mária presne vedela, čo by Kristína robila, alebo čo by musela robiť, aby sa uživila. A práve to jej zlomilo srdce, keď sa jedného rána zobudila a Kristínina posteľ bola prázdna. Hneď vedela, kam šla jej dcéra. Vedela aj to, čo musí urobiť, aby ju našla.

Rýchlo sa obliekla, vzala všetky peniaze, čo mala a odišla. Cestou na autobus sa zastavila v obchode s automatom na fotografie. Urobila si toľko fotografií, na koľko jej vystačili peniaze. S peňaženkou plnou svojich čierno-bielych fotografií nasadla do prvého autobusu do Rio de Janeira.

Mária vedela, že Kristína si nemá ako zarobiť peniaze. Vedela tiež, že jej dcéra je príliš hrdá na to, aby sa vzdala a vrátila domov. Keď sa pýcha stretne s hladom, človek urobí to, čo by nikdy predtým neurobil. Mária ju preto začala hľadať. Prešla bary, hotely, nočné kluby a všetky miesta, na ktoré chodia ľahké ženy a prostitútky. Navštívila ich všetky – a všade nechala svoju fotku prilepenú na nástenke, tabuli alebo dverách telefónnej búdky. Na každú fotografiu napísala zozadu krátku správu.

Keď minula všetky peniaze i fotografie, musela sa vrátiť domov. Celou cestou v autobuse plakala.

Po niekoľkých týždňoch zronená Kristína schádzala dolu schodmi jedného hotela. Jej tvár prezrádzala, že je úplne vyčerpaná. V hnedých očiach netancovala iskra radosti, ale bolesť a strach. Už sa nesmiala. Jej sny sa stali nočnou morou. Tisíckrát túžila vymeniť bezpočetné luxusné postele za svoju tvrdú obyčajnú posteľ. Ale jej malá dedina bola príliš ďaleko. Zrazu sa jej zatočila hlava, potkla sa, spadla a skotúľala sa dolu schodmi. Keď sa pozviechala, oči jej padli na známu tvár. Pozrela sa lepšie a… Nemohla uveriť vlastným očiam. V kúte zrkadla vo vestibule uvidela malú fotku svojej mamy. Oči jej zažiarili. Keď odlepovala malú fotku, stiahlo jej hrdlo. Na zadnej strane bolo napísané: „Nezáleží na tom, čo robíš. Nezáleží na tom, čo sa stalo. Prosím, vráť sa domov.“

Kristína poslúchla. Vrátila sa.

Každému z nás Boh vraví to isté: „Nezáleží na tom, čo robíš. Nezáleží na tom, čo sa stalo. Prosím, vráť sa domov.“


Zdieľať: