Naše prázdniny zväčša vyzerali tak, že sme navštevovali príbuzných, u ktorých sme zažívali rôzne dobrodružstvá. Ale tentoraz to malo byť inak. Aspoň pre mňa a môjho staršieho brata. Mama dostala v práci poukaz pre dvoch na dovolenku do Bulharska. Dohodli sa s ockom, že teda pôjdu. A my dvaja sme sa mali štrnásť dní starať o náš dom.

Najstarší brat odišiel na brigádu. Mladší brat a sestra šli k babičke. A my dvaja sme sa tešili, že si budeme užívať slobodu. Od kamaráta sme si požičali magnetofónové pásky a gramofónové platne s nahrávkami skupín, ktoré sme doma normálne nesmeli počúvať.

Ako sa blížil termín dovolenky, rástlo aj naše očakávanie. Prvýkrát v živote sme mali byť doma sami. Nikto nám nebude rozkazovať, čo máme jesť. Nebude ani žiadna večierka. Domov sa môžeme vrátiť, kedy budeme chcieť. Nič lepšie som si v tom čase nevedel predstaviť.

Konečne nastal deň, keď rodičia odišli. Mamka nám na pár dní navarila a keď sme jej jedlo zjedli, museli sme sa začať starať sami. Na obed sme chodili do reštaurácie a večer sme si robili rôzne chuťovky. Riad sme neumývali. Dávali sme ho v kúpeľni do vane. Povedali sme si, že ho umyjeme naraz, keď umažeme posledný hrniec, tanier alebo príbor…

Štyri dni pred návratom rodičov sme zistili, že máme posledných dvadsať korún. To bolo akurát na dva bochníky chleba. Tým sa náš jedálny lístok výrazne zjednodušil na čaj a suchý chlieb.

Posledný deň sme umývali riad a upratovali byt, ktorý vyzeral ako po výbuchu bomby. Pokúšali sme sa tiež vzkriesiť vysušenú záhradku, ktorú sme pár dní zabudli polievať.

Keď sa na to dívam s odstupom času, nebol to až taký premárnený čas, pretože mi pomohol pochopiť, aká náročná môže byť niekedy „sloboda dospelých“, na ktorú sa v určitom veku všetci tínedžeri tak tešia.


Zdieľať: