V čase, keď som sedával v posluchárňach pražskej lekárskej fakulty, pôsobilo na nej mnoho vedcov a lekárov so zvučnými menami. Na mnohých z nich mi ostali krásne spomienky. Len niekoľkí však mali dar reči. K nim nepochybne patril profesor František Patočka. Jeho prednášky z mikrobiológie vyvolávali neopísateľnú atmosféru. Mali v sebe kúzlo, ktoré cítim aj dnes po mnohých rokoch. Vchádzal vždy s malým oneskorením, keď už vládol v posluchárni pokoj…

Bol vždy dokonale oblečený. Sledovaný pomocníkom pristúpil ku katedre, pomocník mu pomohol vyzliecť zvrchník. Na mieru ušitý oblek, snehobiela košeľa, kravata ladiaca s ponožkami, lakovky bez jedinej škvrny. Dlhé tmavé vlasy mal starostlivo uhladené. Nasledovala presná, dramaticky zostavená prednáška…

Nečakane uprostred semestra v roku 1953 profesor Patočka prestal prednášať. Dlho sme ho nevideli. Povrávalo sa, že pri laboratórnych pokusoch sa nakazil horúčkou Q a má ťažký zápal pľúc. Keď konečne ohlásili jeho prednášku, poslucháreň bola plná. Len ťažko sa mi podarilo nájsť dobré miesto v štvrtom rade. Keď vstúpil s trocha väčším oneskorením ako zvyčajne, poslucháreň zadržala dych. Dokonale oblečený ako vždy, no chýbal mu elán… Podopieraný pomocníkom sťažka pristúpil ku katedre. Pomaly si sadol na ponúknutú stoličku. Predtým nikdy počas prednášky nesedel. Stále vládlo ticho, bolo by počuť spadnúť špendlík. Len ťažko rozumieme jeho prvým slovám. Viditeľne zápasí s nedostatkom dychu. Kto iný by však mohol prednášať o more – tak smutne preslávenom epidemickom ochorení?

V posluchárni sa atmosféra znenazdajky mení. Študentky prestali pliesť svoje nekonečné šály a svetre, študenti zabudli písať i dýchať. Profesor už nesedí na stoličke. Naopak, stojí ako v čase plného zdravia. Ľahko rozkročený pred katedrou, oči mu žiaria a ťažkosti s dýchaním zázračne vymizli. Pevným hlasom vykresľuje pred našimi očami prvé prípady uzlinového moru. Pred očami sa nám vynárajú horúčkou rozpálené tváre, potácajúce sa postavy, blúzniaci chorí… Prepuká najstrašnejšia fáza moru – čierny mor. Lekári bez zbraní bojujú v takmer beznádejnom zápase…

Prednáška sa skončila. Profesor síce vyčerpaný, ale spokojný opúšťa poslucháreň. My ešte chvíľu sedíme. Vonku svieti slnko. Žijeme v strednej Európe, máme účinné antibiotiká a ak pôjdeme do ohrozených oblastí, spoľahlivo nás zaočkujú…


Zdieľať: