Jeden 16-ročný mladý muž mi rozprával o otrasnej skúsenosti, ktorú prežil počas vojny. Jeho útvar zažil bombardovanie. Keď ako prvý vyšiel z úkrytu, našiel človeka, ktorého dotrhali črepiny granátu. Chcel mu pomôcť. Ten mu však povedal: „Zomieram. Nemusíš mi pomáhať. Potrebujem len niekoho, kto by sa so mnou pomodlil. Pomodlíš sa so mnou?“

Chlapec odvetil: „Ja patrím k Hitlerjugendu. Tam nás neučili modliť sa.“ Rozbehol sa za veliteľom. Veliteľ si kľakol k roztrhanému mužovi, ktorý zopakoval svoju prosbu: „Veliteľ, zomieram. Pomodlíš sa so mnou, prosím…“

„Nebesá! Ja sa neviem modliť!“

A tak zavolali nadporučíka. Stáli tam, ale ani jeden z nich sa nevedel pomodliť.

Mladý muž mi povedal: „Stál som tam a povedal som si: Keď sa z tejto špinavej vojny dostanem, prvé, čo urobím – pôjdem niekam, kde sa naučím modliť. Nechcem zomrieť ako onen chlap.“


Zdieľať: