Ray Charles bol odmalička hudobník. Keď mal päť rokov a počul hrať na klavíri istého pána Pitmena, všetko nechal tak, utekal ku klavíru a začal do neho mlátiť. Pán Pitmen mu nepovedal: „Chlapče, nevidíš, že cvičím? Bež preč a neotravuj ma!“ Práve naopak. Ukázal mu, že nemá búchať a hrať so všetkými prstami naraz, ale len jedným prstom.

Ray mal od malička zelený zákal. Rapídne sa mu začal zhoršovať zrak po šoku, keď sa mu pred očami utopil brat. Úplne stratil zrak, keď mal 7 rokov. Mama sa ho vtedy snažila viesť k samostatnosti. Povedala mu: „Prvýkrát ti ukážem, ako na to. Druhýkrát ti pomôžem, ale potom už na to budeš sám, pretože tak to v živote chodí. Nikto ťa nebude ľutovať len preto, že si slepý.“ Susedia ju za to obviňovali, Ray jej bol vďačný. Keď mal 15, opäť ho postihlo ďalšie nešťastie. Stratil milovanú matku, ktorá bola pre neho, ako sám povedal, „najdôležitejším človekom v živote“.

Keď mal 16 rokov, odišiel do Orlanda. Myslel si, že tam bude mať viac príležitosti rozvíjať svoju hudobnú kariéru. Opak bola pravda. Musel trieť biedu a hlad a navyše prepadol drogám, od ktorých bol závislý 17 rokov.

Vďaka svojej vytrvalosti a tomu, že sa nebál byť originálny, sa napokon stal jedným z najvplyvnejších hudobných umelcov. Jeho meno na zozname najslávnejších nevidiacich je nepochybne zaslúžene.


Zdieľať: