Bolo to 8. decembra. Mala som pätnásť. Bývala som u strýka, pretože pred týždňom som utiekla z domu. Polícia ma doviezla k strýkovi, pretože rodičia si mysleli, že najlepšie bude, ak sa zatiaľ domov nevrátim. V to ráno som vstala a vôbec som netušila, že tento deň navždy zmení môj život.

Rodičia mi zavolali a povedali mi, že po mňa prídu a spolu pôjdeme na konzultáciu k nejakému poradcovi. Všimla som si, že cestujeme akosi veľmi dlho. Potom som zistila, že sme odbočili z hlavnej na nejakú takmer lesnú cestu. Blížili sme sa k hnedej budove. Všetko sa mi zdalo akési čudné. Cítila som, že niečo nie je v poriadku – najmä keď mama začala plakať po tom, čo sme vstúpili dnu do budovy.

Privítal nás poradca a dve dievčatá, tínedžerky ako ja. Voviedli nás do malej kancelárie. Po 20 minútach odpovedania na rôzne otázky poprosili mojich rodičov, aby na chvíľu vyšli von. Nemala som tušenie, čo sa bude diať, ale cítila som, že ja neodídem. Nemýlila som sa. Rodičov som odvtedy nevidela celé štyri mesiace.

Celý ten čas som strávila v dobre stráženej liečebni pre drogovo závislých. Niekoľkokrát som sa pokúsila utiecť, ale vždy ma priviedli späť a postavili zoči-voči môjmu veľkému problému. Po nekonečných vzburách a popieraní som si napokon priznala, že zrejme mám určitý problém.

Na liečení som zostala dlhých 11 mesiacov. Nemohla som robiť nič z toho, čo predtým. Nedovolili nám sledovať televíziu, počúvať rádio ani telefonovať. Nemala som nijaký kontakt s priateľmi ani príbuznými. Takmer rok som musela deň čo deň, hodinu čo hodinu, ba aj každú minútu myslieť na svoj problém – drogy. A to bolo niečo, čomu som sa vždy snažila vyhnúť. A teraz, či som chcela alebo nie, bola som nútená pozrieť sa sama sebe do očí.

Keď som bola z liečenia prepustená, bolo pre mňa veľmi ťažké zvyknúť si zase na školu a odolávať všetkým svojím starým priateľom. Vždy ma dokázali iní veľmi ovplyvniť. Uvedomila som si, že veľmi ťažko dokážem povedať „nie“ veciam, s ktorými naozaj nechcem mať nič do činenia. Na liečení som sa naučila, že byť sama sebou a dokázať povedať „nie“ je OK. Niekedy si moji starí „drogoví“ kamaráti zo mňa uťahujú, ale ja si poviem, že to nevadí.

Liečenie z drogovej závislosti ma obralo takmer o rok môjho života. Ale ja viem, že keby som vtedy nedostala túto pomoc, stratila by som oveľa viac než len rok svojho života.

………..

Je ťažké povedať „nie“, keď na vás niekto robí nátlak. Dokázať byť úprimný a priznať, čo cítite, keď stojíte pred inými, si naozaj vyžaduje odvahu a silu. V situácii, keď vám niekto ponúka drogy, povedzte to, čo máte na srdci. Nech dotyčný človek vie, že o to naozaj nemáte záujem. Nič nevysvetľujte a nesnažte sa ani ospravedlňovať. Ak to nepomôže a ten človek vás ďalej prehovára, odíďte. Buďte hrdí na svoje rozhodnutie a schopnosť odmietnuť niečo, s čím naozaj nechcete nič mať. Odolávať tlaku kamarátov je naozaj ťažké – ale vyplatí sa to.


Zdieľať: