Keď prišla Tereza do Kalkaty, začala vonku učiť deti. Nemali lavice ani knihy. Písmená písala paličkou na zem.

Po vyučovaní navštevovala chorých a starala sa o nich. Zvlášť sa venovala tým, čo trpeli na malomocenstvo. Malomocní mali odporné rany a chýbali im prsty a končatiny. Ľudia ich považovali za Bohom zatratených. Raz povedala: „Nedotkla by som sa malomocného ani za tisíc libier. Ochotne to však urobím z lásky k Pánu Bohu.“

Modlitba a odhodlanosť dávali Tereze silu pracovať dlhé hodiny. Do svojho denníka si napísala: „Bieda chudobných je nesmierne veľká. Keď som pracovala, až kým na neboleli ruky a nohy, myslela som na to, ako musia trpieť oni, kým dostanú potravu a prístrešie. Potom ma začalo zvádzať pohodlie Loretu (kláštora). Ale zo svojho slobodného rozhodnutia, môj Bože, a z lásky k tebe túžim vytrvať a robiť čokoľvek, čo je tvoja svätá vôľa. Daj mi v tejto chvíli odvahu.“


Zdieľať: