O básnikovi R. M. Rilkem sa hovorí, že keď sa prechádzal s mladou Francúzkou, takmer vždy prechádzali okolo starej žobráčky. Starena sedela vždy na tom istom mieste, vždy mlčiaca a nehybná ako kameň. Nikdy nepozrela na žiadneho dobrodinca a nikdy nikomu nepoďakovala.

Spoločníčka básnika jej zakaždým dala nejakú mincu. Básnik jej nedával nikdy nič.

Na otázku: „Prečo?“ – odpovedal: „Treba jej dať niečo pre srdce a nielen pre ruku.“

O niekoľko dní daroval žobráčke ružu. Vtedy sa stalo niečo nepravdepodobné. Starena zdvihla svoje unavené oči a na tvári sa jej zjavil nesmelý úsmev. Zdvihla sa, pobozkala s vďakou ruku dobrodincovi a potom rýchlo odišla.

Objavila sa až po týždni – znova nemá a nehybná ako predtým. Udivená Francúzka sa spýtala básnika, z čoho žila táto žena celý týždeň. Rilke vraj odpovedal: „Žila z ruže, mademoiselle, z daru srdca.“


Zdieľať: