Začiatkom leta 1908 osemnásťročný Sundar Singh nedokázal viac odolávať pocitu, ktorý mu tažil srdce, a vyrazil do Tibetu. Aby sa tam dostal, šiel po hindustánsko-tibetskej ceste, ktorá sa kľukatí smerom nahor pozdĺž údolia rieky Sutlej. Bolo to pomalé stúpanie, ale Sundar mal čas a cestou sa zastavoval a rozprával s každým, na koho narazil.

Po ceste stretol iného sadhu, ktorý sedel obkolesený štyrmi ohniskami, a na hlavu mu pálilo slnko. „Sadhu, vyzeráte veľmi zúfalý. Prečo sedíte pri ohni v taký horúci deň?“ pýtal sa Sundar.

„Mučím svoje telo. Celé leto sa obklopujem ohňom a v zime stojím hodiny v ľadovej vode,“ odpovedal sadhu.

„A čo ste tým získali?“ zdvorilo sa opýtal Sundar.

„Nič,“ odvetil sadhu. „Neočakávam, že v tomto súčasnom živote niečo získam alebo sa niečo naučím. A žiaľ, ani o budúcnosti nemám nijakú záruku.“

Sundar využil príležitosť a sadhuovi porozprával, ako mu biblický Boh ponúka život v slobode od hriechu skrze vieru, nie trýznením vlastného tela, ako je sedenie pri ohni v dennej horúčave. Sadhu sľúbil, že o tom bude premýšľať a prečíta si leták, ktorý mu nechal.


Zdieľať: