Brat Šavol v knihe Boží šašo píše:

Keď môj priateľ – kňaz opustil svoje kňazstvo a rehoľu, bol som smutný. Podľa vlastných slov sa cítil byť unavený pomermi v cirkvi. Pýtal som sa vtedy sám seba: Koľko manželiek a manželov sa cíti byť unavenými pomermi vo vlastnej rodine? Koľko detí je unavených z vlastných rodičov? Koľko starých rodičov je unavených zo svojich detí? Kam by ale išli? Kam by sme išli my všetci, ktorým sa nepáči ten či onen kňaz alebo biskup? Nie je Boh unavený z pomerov v cirkvi? Nie je Boh unavený z nás? Kam má ale ísť? Z kríža sa neodchádza. On to vie. Neodchádza, lebo nemyslí len na seba, ale miluje! Boh miluje. Vie, že na druhej strane stojí človek. Síce neverný, ale napriek tomu hodný lásky. Skúsme nevidieť len seba a svoje ego. Neočakávajme od druhého, čo nevieme sami dať. Dávajme si navzájom v živote šancu. Tak ako nám ju dáva Boh. Kto z nás by tu bol bez jeho každodennej šance zmeniť sa a času, ktorý od neho dostávame? Bez nároku, že by sme mu mali niečo vrátiť. Ak by sa mal hnevať, že sa svet nekrúti podľa neho, že si robíme, čo chceme, musel by už dávno zostúpiť z kríža.


Zdieľať: