Keď sa v marci 1945 druhá svetová vojna blížila ku koncu, môjho otca, ktorý bol lekárom v nemeckej armáde, zajali ruskí vojaci. Štyri a pol roka strávil v ruskom zajateckom tábore. Naša mama zostala s nami deťmi sama. Boli sme štyria súrodenci vo veku od 3 do 11 rokov. Jedla bolo málo a peniaze nemali takmer žiadnu hodnotu. Od mesta sme dostávali skromnú podporu, z ktorej mama najprv poctivo oddelila desiatok a dary pre Boha. Takýmto spôsobom vyjadrovala svoju lásku a vnútornú oddanosť Bohu.
Keď sa v máji 1945 vojna skončila, ľudia nemali čo jesť. Jedlo sa dalo kúpiť len za potravinové lístky. Bývali sme v dome, ktorý mal viac bytov. V pivnici sme mali uložené zemiaky. Mama to mala vypočítané tak, aby nám vystačili do žatvy. Ale koncom mája zistila, že zemiaky zmizli. Niekto nám ich ukradol.
Asi o týždeň som sa dopočul o nemeckom farmárovi, ktorý z našej obce utiekol pred postupujúcou ruskou armádou. Farmári mali posadené zemiaky a keď niektorý z nich odišiel, úrodu si mohli podľa vtedajších zákonov ľudia pobrať. Bola streda, teplý a slnečný júnový deň. Mama rýchlo pripravila plán na ďalšie ráno.
Štvrtok bol však studený. Mrholenie sa striedalo s dažďom. Ja s mamou sme vzali vozík a vybrali sa na pole. Asi v polceste mama zistila, že som veľmi skrehnutý a poslala ma domov. Mama bola útla a neoplývala veľkou silou, ale nakopala toľko zemiakov, koľko vládala na vozíku utiahnuť. Aj piatok bol sychravý a studený, ale mama ešte s jednou mladšou ženou šli spolu a opäť nazbierali ešte viac zemiakov. Počas týchto dvoch studených dní nikto iný zemiaky na poli nezbieral.
V sobotu bolo pekné a teplé počasie. Šli sme na bohoslužbu a pamätám si, že v ten deň sa mama modlila: „Pane, prečo si poslal sneh, dážď a také zlé počasie, keď sme zbierali na poli zemiaky? Vieš, Pane, že ich potrebujeme, aby sme mali čo jesť. Mohli sme nazbierať viac, keby bolo pekne. Keď bude zajtra pekné počasie, pôjdem opäť!“
Nedeľa bol ďalší pekný deň. Spolu s mamou sme prišli na pole a začali zbierať zemiaky. Zrazu sa objavil ruský vojak a obvinil ju, že ruskej armáde kradne zemiaky. Pole zrejme skonfiškovala okupačná armáda. Mama sa mu snažila vysvetliť, že si myslela, že zemiaky nepatria nikomu. Vojak odišiel, aby priviedol veliteľa, že mamu zatkne. A tak sme sa radšej rýchlo vybrali domov – bez jediného zemiaka.
Cestou nás dobehla ruská motorka s vojakom a veliteľom. Spomalili pri nás, otočili sa pred nami, obzreli si nás a potom odišli.
Keď sme sa ponáhľali domov, pochopili sme riadenie Božej prozreteľnosti. Došlo nám, prečo bolo vo štvrtok i piatok sychravé a studené počasie. Odradilo všetkých – dokonca aj vojakov, aby sa vybrali na pole.
„Ďakujeme Ti, Pane,“ povedali sme, „za sneh, dážď a sychravé počasie vo štvrtok i piatok!“


Zdieľať: