Keď som onoho horúceho júlového odpoludnia roku 1967 stála bosá na kraji dosky a chystala sa skočiť hlavičku do vody, nenapadlo mi, že kalná zátoka je taká plytká. Mala som si miesto predtým overiť a zistiť hĺbku. Nevinne vyzerajúca voda ma vlákala do pasce, v ktorej som si zlomila väz, takže do konca života nemôžem pohybovať ani rukami ani nohami. Mala som vtedy sedemnásť.

V tejto jedinej minúte sa stalo niečo, čo úplne zmenilo môj život. Táto udalosť znamenala pre mňa začiatok neuveriteľného dobrodružstva, v ktorom som sa veľa naučila.

Spočiatku som neustále hľadala odpoveď na otázku: Prečo sa mi to stalo? Prišlo za mnou niekoľko ľudí, ktorí sa snažili dať mi odpoveď. To prvé prečo však vo väčšine prípadov vôbec nie je mienené ako otázka. Je to jednoducho vyjadrenie pocitov.

Potrebovala som čas, aby som si uvedomila, že už nikdy nebudem chodiť. Až keď som sa vyplakala, upokojila a usporiadala svoje pocity, bola som „naladená“ prijať rady a odpovede na svoje otázky.


Zdieľať: